Rozchod

Keď sa vzduchom nesie vôňa prichádzajúcej búrky, ulice strácajú život. Ľudský ruch sa prenesie do obývačiek, z ktorých ozveny zvonivých hlasov tancujú všetkými poschodiami. Už tu viac nemôže zostať. Prudké otvorenie dverí vniesol na ňu úder silného nezastaviteľného vetru.

Zaprela sa voči poslednému varovnému signálu, a rozbehla sa do mŕtveho prostredia ukričanej prírody. Tak veľmi by chcela opäť ochutnať jeho ľudské teplo...

V hlave mala zmätok vždy, keď kvôli čo i len tomu najmenšiemu podnetu pocítila v srdci povolenie zažiť poznanú lásku. Dotyky. Pohladenie. Túžba. Naozaj by jej mohla niekedy už skutočne patriť? Tak veľmi v ňu dúfala, že na okamih celkom pozabudla, kým v skutočnosti je.

Len uväznený otlačok v omylnom tele, ktoré nesmie zabúdať na to, že tresty sú odmeny a zákazy sú slobody. Odrazu sa jej žiaľ tlačil do hrude akoby ju chcel celkom obkľúčiť i zadusiť. ,,Nič také mi patriť nemôže! " zakričala na búriace sa mraky, tak hlasno, že rev bolo možné započuť aj cez ďaleké hory.

Pred očami tma, v srdci len strach.

Strach, že ťa stratím.

Strach, že ti naozaj patrím.

,,Mám strach," šepkala padajúc na zem.