Nevera

Zvykne sa budievať aj počas noci. Vždy opatrne skontroluje, či náhodou nesníva sama, ale jemné hrany boku oddychujúcej siluety, jasne naznačujú, že je stále pri nej. Neodišiel, hoci jej často tvrdieva, že by mal veľa ospravedlniteľných dôvodov. Jemne sa k nemu pritúlila a rukou ho vedomky pohladila po ľanových nohaviciach tak, aby to zaregistroval. ,,Ešte ti stále nebolo dosť?" unavene zašepkal počas toho, ako sa opäť zahmýril na spánok. Vedela, že rána býva najzraniteľnejší a získať trochu pocitu nehy, skor než začne svitať -sa jej v tom okamihu zdal ako dobrý nápad. Prisunula sa k nemu ešte bližšie a položila si jeho ruku na svoj bok. "Ľúbiš ma?" zmätkujúco pošepkala naspäť.
Z tmy bola cítiť prázdnota utešenej chvíle, ktorá nadobudla schopnosť pohltiť každé slovo. Akoby noc, ktorá je schopná zaznamenávať aj ten najmenší šum či hlások, pretvorila zvuk na neexistujúcu vibráciu, bez odrazu, bez ozveny - bez odpovedi. ,,Slová nie sú všetko, slová nie sú všet-.," tíšila v sebe pocit sklamania, ktorý ju celkom zmohol. Tak veľmi potrebovala počuť útechu, aby jej pohladila popraskané srdce, ktoré sa snaží odpustiť. Chlad zo strachu páli chrbát. Vedela čo sa deje. Každý nočný úder hlučných hodín jej pred očami vynáral zlepené filmové obrazy bozkov, ktorými obdarováva nahé plece. Nie jej. Ale tej, ktorá ho vzrušením lákala v tých najzraniteľnejších chvíľach hoci vedela, že na jeho bozky nemala nárok.