Moji rodičia chodia na Srí Lanku pravidelne. Vrátili sa vždy odpočinutí, vymasírovaní a mimoriadne chudí. Z ich príbehov viem ako celý pobyt mal prebiehať a zdalo sa to ako zaujímavé dobrodružstvo.
Uvedomujem si, že na blogu si moje slová môže prečítať ktokoľvek a tak tu nebudem zachádzať do detailov, všetko som spomínala na Instagrame, ale ide o to, že po predposlednej (tretej) operácii sa fungovanie môjho tela zmenilo. Samotná operácia trvala 7-8 hodín a bol to ten najnáročnejší zásah do tela, aký som kedy zažila. Dostala som na dlhodobé užívanie aj silné medikamenty, pri ktorých som bola upozornená, že sa z nich môže priberať...ja som však kývla rukou, že mi to je jedno- mám roky svojich 53-56 kíl, lebo viem ako mám jesť a veľa sa hýbem. V ten mesiac sa to však celé začalo.
Priberala som každý mesiac kilo po celý rok a miera môjho zúfalstva po tom, čo som skúšala už všetko na svete (hladovky, diéty, detox, kalorický deficit, normálna strava, kontrolovaná strava, cvičenie s trénerom, pilates, odvodňovanie, navštívila som doktorov kvôli hormonálnym zmenám a štítnej žľaze) bola neznesiteľná. Moje telo na nič nereagovalo, bolo odo mňa úplne odpojené.
Vtedy som si spomenula na ayurvédu. Ako pomáha detoxikovať telo a rozbiehať spomalený metabolizmus, aj práve z hormonálnych zmien. Vybrala som rezort kam chodievali rodičia, aby som mala istotu, že s prostredím budeme spokojní. Zarezervovala som dvojnásobnú dĺžku odporúčaného pobytu, aby som mala istotu, že sa vrátim na Slovensko čistá, odpočinutá a hlavne (o 10 kíl ľahšia) s fungujúcim metabolizmom.
.jpg)
SPOILER: BOLO TO NAJHORŠIE VYHODENÝCH 7000 EUR V MOJOM ŽIVOTE.
Prvé dni boli pre mňa obrovským šokom. Potrebovala som sa adaptovať na horúce dni s vysokou vlhkosťou a hlavne na prazvláštnu ayurvédsku stravu. Denné porcie jedla boli miniatúrne. Na tretí deň som si na skromné porcie zvykla, ale na chuť nie. Prvý deň sme na raňajky mali malú misku ryže s cibuľou (neznášam cibuľu, tak som k nej dostala na výnimku kúsok medu), doobeda sme dostali pikantný čaj, na obed bolo curry s ryžou a banánovým listom - na večeru bolo zemiakové curry s ryžou. Ďalší deň bola na raňajky ryžová polievka, na obed curry s ryžou, na večeru curry s ryžou. Po piatom dni curry s ryžou som sa začínala do seba uzatvárať a prestala som jesť úplne.
Vtedy som prvýkrát odišla na tuk-tuku do mesta, aby som si kúpila kukuričné lupienky, banán a nesladené sójové mlieko. Do malej šálky som si urobila na večeru malú porciu. Tú noc som prvýkrát necítila smútok ani hlad.
Na 8. deň sme mali váženie, pri ktorom sme všetci na pobyte zistili, že sme neschudli 3 odhadované kilá...vlastne sme nemali žiaden úbytok váhy. V tento deň som stratila motiváciu a išla som sa preto opýtať ayurvédskej doktorky kde je problém. "Nikde, ešte potrebujete deň očisty a už to z vás pôjde dole samé" povedala.
Očista je deň, kedy ste celý deň o hlade. Dostanete o 7 ráno silné preháňadlo, prípadne liek aj na vracanie, aby ste očistili telo od toxínov. Musíte piť litre horúcej vody, aby sa celý proces podporil. Tento stav vám nebudú zastavovať, pokiaľ sa doobeda nevyčistíte 10-14x.
Môj očistný deň bol 10. deň. Od rána mi doktorka klopala na dvere, aby som sa pripravila. Dostala som tabletky a bolo treba čakať. Po pár minútach na mňa prišli šialené kŕče v bruchu, ktoré boli tak intenzívne, že som nedokázala sedieť ani ležať. Trvalo presne dve hodiny, kým sa to celé spustilo...no a za hodinu som absolvovala svojich 12x.
Veľa som vracala, bola som neskutočne dehydrovaná, rozhorúčená a silno ubolená. Doktorka prišla, aby zastavila rituál, a dala mi vypiť kokosovú vodu s tým, že sa mám ísť osprchovať studenou vodou. Začala som vracať ešte viac. Neustále, všade, bez prestávky. Doktorka sa vrátila: ,,To sa môže stať. Vypite ďalší kokos.“
Vyvrátila som to. Šepotom som sa opýtala, či sa to nevymklo spod kontroly a či nemôžem dostať skutočné lieky. Doktorka na moje naliehanie priniesla malú smradľavú guličku v mede, vraj toto je medicína - vtedy mi došlo, že som v koncoch.
Poznámka: V tom strese a slabosti som úplne zabudla, že v kufri som mala hylak, čierne uhlie aj imodium.
Trápila som sa ďalšie 4 hodiny a bola som tak slabá, že som bez asistencie už nevládala ísť ani do kúpeľne. Doktorka sľúbila, že sa na mňa o chvíľu pozrie, ale ako odbila osemnásta hodina, bolo mi oznámené, že doktorka išla už domov, lebo jej skončil pracovný deň. Teda neprišla.
NECHALA MA NA IZBE BEZ DOZORU SAMÚ A DEHYDROVANÚ
Okolo ôsmej večer som prvýkrát dokázala vypiť studenú vodu. Krátko na to, som s plačom zavolala tatinovi, aby kúpil letenky naspäť na Slovensko, že chceme ísť domov. Ten sa ma snažil upokojiť, a hľadal možnosti predčasného návratu.
Ďalší deň som si dala predvolať všetkých majiteľov a prevádzkarov rezortu a žiadala som o vrátenie peňazí za zvyšné dni pobytu, aby som mohla kúpiť za 1000 eur pre-bookovanie leteniek, a vrátila sa domov.
Rezort to odmietol a povedali, že mám v rezorte zostať a keď nechcem, tak u nich nejesť. Ten prevádzkar, čo toto navrhol sa volal Lál, a odporučil nám jednu reštauráciu White Lion, kde výborne varia. V skutočnosti nešlo o reštauráciu. Bol to balkón bytu, kde žili majitelia, ktorí jedlo varili vo svojej vlastnej kuchyni. Nemali tak poriadne ani určený jedálny lístok či otváracie hodiny.
Dnes mi je ľúto, že som v ten deň nenatáčala čo sme dostali u nich na jedenie, ale bol to najabsurdnejší „zážitok“ môjho života. Ja som si dala cestoviny bolognese, ktoré v sebe nemali žiadne mäso a omáčka bola ázijská sladkokyslá (tú neznášam). Nezjedla som z toho nič. Moja polovička si dala hovädzí steak s hranolkami. Teda steak je prisilné slovo. Na skromnom tanieri mu priniesli hnedú hovädziu podrážku, z ktorej sa nedal (nepreháňam) odkrojiť ani malý kúsok mäsa. Ani jeden. Oni totiž vypražili šľachu, ktorá neobsahovala žiadne mäso.
V tomto bode som bola už od hladu vytočená, a tak som sa postavila, že odchádzame bez zaplatenia, v tom ma odchytil čašník a za tento gurmánsky zážitok si vypýtal 70 eur. Hovorím mu, že mäso sa nedalo ani náznakom nakrájať, porcia hranoliek bola menšia ako hrsť detskej ruky (opäť nepreháňam), a moje špagety boli sladké. Čašník neveriacky prišiel k nášmu stolu a išiel pred mojimi očami ten nešťastný steak nakrájať – nakoľko nás považoval za neschopných. Snažil sa dve minúty, zahanbený to vzdal (neodrezal tiež ani jedno sústo) a odniesol tanier do kuchyne. Už už sme išli odísť do pristaveného tuktuku, no v tom prišiel čašník a tú šľachu ROZMIXOVAL v drvičke a ten zostatok hnusu nám doniesol na novom tanieri. Neverila som vlastným očiam. So smiechom sme odišli a White Lion sme viac nenavštívili.
Nasledujúci deň som rezignovala, vykašľala som sa na procedúry, na celého Lála, zjedla som obed (konečne bola ryba) a išli sme na výlet mimo rezortu - vlogovací deň. Ten deň bol úžasný, bola som skutočne šťastná.
Prvýkrát sme sa najedli mimo rezort na pláži, kde sme vypili diétnu kolu, fantu a zjedli pizzu. Samozrejme, po desiatich dňoch hladovky, sme ani jeden v sebe chutné jedlo neudržali.
Zvyšné dva týždne sme prežili len v tomto RADOSTNOM duchu. Raňajky a obed sme jedli v rezorte, na večere sme chodili na spomínanú surferskú pláž, kde boli výborné cestoviny, pizza, hamburgery, pivo aj limonády. Ja som po predchádzajúcej skúsenosti už zvyšné dni zjedla len cestoviny alebo šalát, no oboje bolo výborné.
Koncom pobytu za mnou prišli Holanďania, Slováci aj Švajčiarky, že či sa nám podarilo redukovať váhu, lebo ich minulé skúsenosti keď sa vrátili z takýchto pobytov boli priaznivé, nakoľko prišli o 10-15 kíl ľahší, a nedostavil sa nikdy jojo efekt. Celá skupinka sme zúfalo spoločne krútili hlavami, lebo cieľ očividne nikto nedosiahol.
Až doma som sa od rodičov dozvedela, že úplne zmenili štýl varenia aj procedúr oproti rokom keď tam chodili oni, čiže už sa nerobili individuálne na mieru stavané jedálničky, ale len "curry" 2x denne, celé dni, mesiace i rok.
Vrátila som sa teda domov po mesačnej hladovke s presne identickou váhou, obrovským zavodnením, s alergickou reakciou na celom tele zo štipľavých indických olejov (ktoré sa mi podarili vyliečiť až v júli), s viditeľne vyprázdneným sporiacim účtom, ale za to s tonou absurdných zážitkov na celý život.
Už na to celé spomíname s láskou a humorom. <3
Wow.... toto je zvláštny zážitok. Taktiež veľa cestujem, mimo rodinných dovoleniek (Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Taliansko...) som bola na kurzoch v Portugalsku a Dánsku a budúci týždeň vo štvrtok letím na Maltu, no poväčšina tých miest je stále európska a ničím takto odlišná. O Arjuvede som čítala na viacerých blogoch a blogerky si to pochvaľovali, no ani jedna nebola takto na priamo na Srí Lanke, nabudúce, keď o arjuvede budem čítať, asi im odporúčam tvoj článok. Viem, že je to len jedna negatívna skúsenosť a že nemôžem všetkých hádzať do jedného vreca, že iný rezort by možno mal lepšie procedúry a prístup.
OdpovedaťOdstrániťJa mám už pár rokov viacmenej vlastným pričinením nadváhu, no neznamená to, že nechodím alebo nešportujem alebo nejem zeleninu. Snažím sa schudnúť, mám 10 mesačnú jack russelku, ktorá potrebuje byť stále v pohybe ráno, na obed aj večer a keďže ešte stále študujem, rozvrh mi dovoľuje venovať sa jej. Po tomto zážitku som však šťastná, že váha je môj najlepší problém. Pred rokmi som jedla podľa výživovej poradkyne, schudla som 10 kíl, ale moje sebavedomie sa nezdvihlo, ani to môj život zázračne nezmenilo. Tých 10 kíl som pribrala na späť, ale už s väčšou láskou k môjmu telu, pretože nech som širšia alebo chudšia, stále som to ja. Po tvojom zážitku som za všetko ešte viac vďačnejšia.
Prajem ti, aby si našla svoju rovnováhu a po rokoch myslela na tie výlety na pláž a korytnačky a nemyslela na to zlé. Asi to bude najbizardnejší zážitok v tvojom živote, ale zlepší sa to :) Krása je premenlivá, hlavné je, aby sme boli šťastní :)
Toto su krásne slová Lucka! Stotožňujem sa s každým slovom. <3
Odstrániť