Predvčerom som totiž mala rozhovor s mojou doktorkou, ktorej som vysvetľovala, že ma po Covide pri každom nádychu veľmi páli celé vnútro nosa, tak som ju poprosila, aby mi predpísala nejaké hojivé kvapky s lepším účinkom, nakoľko tie voľne-dostupné prípravky mi nezaberajú. Jej odpoveď spočívala v porovnávaní sa so sebou, teda tým, ako to počas PNky mala rovnako, a preto rozumie môjmu problému, ale ona to zvládla v takomto režime 21 dní bez liečiva a ja už hľadám hneď po 10 dňoch alternatívu. Na záver dodala, že dôvod mojej požiadavky bude zrejme to, aká som na seba vzťahovačná a neadekvátne reagujem na vzniknutú situáciu.
Na túto formuláciu vety som nesmierne alergická a vie ma neskutočným spôsobom nahnevať. Príde mi to úplne netaktné. Ako si vôbec niekto môže dovoliť komentovať mieru mojej citlivosti, tým pokorne vyslovenú požiadavku zhodiť a prisúdiť mi vlastnosti, ktoré sa nielenže nekonštatujú za účelom odľahčenia problému, ale ešte k tomu nie sú ani pravdivé. A ja tak veľmi neznášam krivdu. Čo o sebe môžem s najväčšou istotou povedať je, že nie som slabý, ani labilný človek. Nebývam citlivá, negatívna, uplakaná, unudená, frustrovaná ako väčšina okolitých dievčat, ani nie som bezcieľne v živote založená, mám veľmi vysoký prah bolesti a odhodlanie bojovať za správne veci. A to nie je len moje vnímanie, ale sú to práve tie veci, ktoré si na mne moji kamaráti, kolegovia a partneri vždy veľmi vážili.
Zmes pocitov z potreby ma súdiť, pričom o mne nič nevie v kombinácii so spomienkami na situácie z minulosti ma ani teraz nenechali chladnú.
Takéto poznámky sú nesmierne nevhodné a bolo to tak vždy, hlavne keď som si to vypočula práve vo chvíľke veľkého hnevu, plaču, pri povedaní pravdy počas hádky. Vtedy sa na mňa blízka osoba pozerá s opovrhnutím a zhodí úprimné trápenie na vaše vnútorné zlyhanie. Jediná vec, ktorá ma pri takýchto okamihoch prinútila hnev neznásobiť, bola ľútosť, že vlastne blízka osoba o mne nič nevie - ma skutočne nepozná, preto mi nerozumie. Ak by poznala, znamenalo by to, že k takému človeku vzhliadam a pustila som si ju skutočne do môjho srdca, v ktorom majú miesto ľudia s rovnako nastavenými hodnotami, aké mám aj ja. No nestalo sa.
Po zložení telefónu som sa však kontrolne opýtala samej seba, či predsa len nie je niečo zlé na túžbe cítiť sa dobre? Chcieť sa z choroby spamätať čo najskôr? Ide snáď o moje zlyhanie? - Nie. Veď predsa ak je človek, na koho dobrom pocite i komforte mi najviac záleží, som práve ja sama. Lebo pokým ja nebudem v pohode, dovtedy sa nebudem vedieť s plnou láskou odovzdať druhým ľuďom.
Vždy si budem stáť za tým, že akýkoľvek autentický pocit či reakcia je zdravý spôsob spracovania konkrétnej emócie. Každý to má v živote nastavené inak. Na okolnosti reagujeme/ ich spracovávame s odlišným dôrazom, intenzitou a tak je zbytočné nastavovať normu podľa neindividuálnej šablóny. Netvrdím však, že oplývam darom porozumenia pre všetky pocity všetkých ľudí na všetky situácie, pretože som človek čo rovnako robí chyby a tak samozrejme aj ja občas vnímam nepochopenie či neadekvátnu reakciu na niečo v čom by som ja reagovala inak. Ale je to moja predpokladaná reakcia, nie reálny prežitok tej druhej osoby, ktorá mala svoje vlastné vnútorné dôvody, za ktoré ani koľkokrát nemôže. Všetci máme slabé miesta, bolestivé rany, nespracované traumy, pri ktorých (v očiach druhých) zlyháme. To je dôvod, prečo sa snažím nikdy nesúdiť, ale naopak hľadám pochopenie, lebo čo pre mňa je normálne, pre druhého to tak byť nemusí - a naopak.
Ak sa však človek častokrát cíti zle v situáciách, kde kvôli vlastným pocitom zlyháva, (teda nie pre spoločnosť, ale sám podľa seba) tak treba hľadať príčinu a nebojte sa nájsť sprievodcu. Cesta za sebapoznavaním je veľmi dlhá a náročná, no stojí za to.
Žiadne komentáre