Mŕtva nevesta v šatách čipkových, nesie závoj uličkou slobodných. Opatrne kráča priamo naproti žiare, s nádejou v srdci, že sa rozhodnutím nepriviaže - k snom zadusených hlasov oznamujúci záveť. Kráča ďalej v naivnej viere, že zlodejov mladosti o nenávistný život oberie.
Po pravici prázdne davy so starými tvárami, tíšili ju, že sú tí mladí s rodenými vadami.
Po ľavici ligot a zlato odrážalo hrdosť sveta, ktorý v zvláštnych intervaloch podľa okna menil farby neba.
Dvíha pohľad ku katom, s mysľou plnou odpustenia.
,,Do rúk ti vkladám oceľ pravdy, tak netrýzni viac pohľadom, ale priveď sa do večného zatratenia."
Čepeľ vdychuje vôňu pokožky pohladenú prievanom, na druhom svete v šatách čipkových ponesie lásku dvoch sŕdc ohnivých...
...až pokým v sebe pocíti naplnenie dieťaťom.
Žiadne komentáre