Som krásna.

Už je to pár dní, čo ma na ulici oslovilo jedno neznáme dievča a povedalo mi s úsmevom, že som veľmi pekná. Na dlhú chvíľu som túto informáciu nevedela prijať, pretože nebýva zvykom, že vás počas bieleho dňa zastaví cudzí človek, ešte k tomu žena, ktorá vyzerala úplne normálne s takouto poznámkou. Ani neviem ako som zareagovala, ale pamätám si, že som sa nezmohla na slovo, zamračila som sa a odišla. Teraz viem, že by som si mala dať za cieľ popracovať na mojich vyhrotených reakciách, pretože mi je ľúto, že v tomto prípade som nijak nezareagovala. Kráčala som ďalej smerom k miestnym potravinám. Jej hlas mi v hlave bil ešte niekoľko minút a silno stísajúc igelitovú tašku som sa nad zvláštnou situáciou zamyslela.

Ako to môže tvrdiť, keď ma vôbec nepozná? Čo je to tá krása? A  ako ju niekto môže vôbec označiť? Neviem  ako krásu ľudí, alebo teda "peknotu" vnímate vy, ale pre mňa je to tak niečo neuveriteľne špecifické, že sa hádam tento termín skutočne nedá ani definovať. V mojom subjektívnom vnímaní, má celkom iný rozmer.

Totiž, už od malička nevidím fyzickú krásu ľudí. Neviem ju nijakým spôsobom označiť ani si zaradiť. Nikdy mi neprekážalo sa kamarátiť s niekým, koho oči jednoducho neposlúchali a preto škúlili, kto bol pri tele, kto menej, komu odstávali uši či jeho zuby boli tak zvláštne poskladané, že človek bol terčom posmechu. Ja som vždy neveriacky krútila hlavou nad hlupákmi, ktorí si dovolili bezdôvodne súdiť a nerozumela som prečo jeden je titulovaný ako ten škaredý a druhý/druhá ako tá krásna, ktorú všetci chceli. Paradoxom presne v momentoch, kedy som sa ocitla pri tých zbožňovaných "krásnych hviezdach" som si uvedomila, že sú mi tí ľudia úplne odporní a svet sa zrejme zbláznil.

Teraz viem, že je to jednoducho moje mentálne nastavenie. Preto týmto prvoplánovým činom nerozumiem. Krásu, príťažlivosť, sympatiu a antipatiu ľudí dokážem vnímať len v momente -akonáhle s človekom mám priamu skúsenosť, teda akýsi stret. Tým nemyslím jednorázové prehodenie troch zdvorilostných viet, ale na mysli mám záblesk, ktorý vám dovolí nahliadnuť do podstaty vybranej osoby. V tom okamihu dokážem naplno vnímať dynamiku a pôsobenie človeka vo vzťahu ku mne a následne pocit, už vnútorne premieta svoje vyhodnotenie. V tom momente si začínam uvedomovať všetky podnety, nedokonalé dokonalosti, ktoré ma na človeku fyzicky iritujú, alebo naopak priťahujú. Vtedy viem, vidím a vnímam fyzickú krásu človeka. 

Nesúhlasím s myšlienkami, že každý človek je krásny a na každom sa dá nájsť niečo pekné. Sú ľudia, ktorých keď si aj rozkúskujete po častiach, tak si poviete, že majú možno súmerné tváre či malý nos, ale ich maska je vnímaná ako krásna len pre povrchnú a zaslepenú časť ľudí, ktorí nedokážu rozpoznať skutočnú symetriu krásy.

Vždy tvrdím, že fyzická krása je len vnútorné pôsobenie človeka, ktoré je dokonalo premietnuté do jeho obalu, povrchu a síl, ktorými zaplavuje svoje okolie. 

Preto je v mojom ponímaní  dnešný svet obývaný historicky najškaredšími ľuďmi za celé tisícky rokov. Napriek tomu, že to nemám hmotne podložené, istotu vo mne hromadí fakt, akým smerom sa vyvíja ľudský charakter, ego a myslenie. Za ideál krásy sa dnes označujú dievčatá, pri ktorých snáď nikto nevidí ako veľmi chlapčenské a tvrdé črty majú. Čím viac sú zanedbané a naturálne/alebo naopak klinicky podtrhnuté a profesionálne líčené, tým je to správny predpoklad žiadania. Kam sa vytratila originalita? Normálnosť a nejaká norma medzi málo a priveľa? Je zvykom priveľmi označovať a konkretizovať jednotlivcov, to v ľuďoch vytvára pocit  nespravodlivosti a sileného chtíču dokázať svojmu okoliu, že pozornosť si zaslúži tiež. Cesta sa už nehľadá v myslení a skutkoch, ale v intenzívnych intervaloch prispôsobovaniu sa "ovečkovej dokonalosti", ktorú vyhľadáva väčšina ľudí. To spôsobuje vo výsledkoch tú najväčšiu jednotvárnosť, aká tu kedy bola. A to nie je pekné, pretože stratiť v mladom veku sebareflexiu a svoj charakter, ktorá sa ale umelo fyzicky vytvára ako "image" činí človeka vo výsledku tým najškaredším tvorom. Hoc jeho tvár možno spadá do rebríčku krásy pre tú najzbytočnejšiu časť ľudí, pretože tí nedokážu vnímať samých seba. -Tam to celé začína.