Ľudská neprajnosť a intrigy

Musím sa zasmiať. Síce nie z úprimného duchaprítomného pobavenia, ale zo situácií, ktoré (za posledné  obdobie -konkrétne skoro deväťmesačný  úsek tohto roka)  vznikli. A čo sa také prevratné v tých časoch stalo? 

Spoznala som Adama a zamilovali sme sa.
Po úplne prvom (10 hodinovom) randení, sa ma otvorene  opýtal- či s ním chcem tvoriť pár. V tom momente som pocítila  neskutočný nával nepoznaného šťastia, ktoré poháňalo uvedomenie si, že s týmto človekom  bezpochyby prežijem celý život. Som si tým istá, aj  on ... taktiež moja rodina a aj  celé naše okolie.

No problém  nastáva v tom, že ľudia  si nie sú ochotní tento fakt pripustiť, prijať a rešpektovať. 

Ale keďže ma odjakživa  nezaujímal názor okolia na to ako žijem, s kým žijem a ako sa rozhodujem - všetci blízky to začali akceptovať. Vedia, že mnou nepohnú a nikdy ani  nenastala situácia, s ktorou by výslovne nesúhlasili, preto nikdy nemali dôvod riešiť moje rozhodnutia. Zatiaľ sú správne a jediný človek  koho sa to týka som ja (a aj Adam). 

Avšak poslednú dobu som si uvedomila, ako veľmi málo ľudí žije život - SVOJ život. 

Stále sa snažím  nevšímať si  permanentné ohovárania (o ktorých samozrejme viem), riešenia nášho vzťahu a toho či som vhodná pre svojho priateľa -alebo nie, neutíchajúce potreby tráviť s nami voľný čas a nepríjemné uštipačné správanie. Týždeň čo týždeň sa prizerám tomu, že sa vždy nájde niekto, kto   nedokáže predýchať čistotu, úprimnosť a lásku akú dokážeme medzi sebou s Adamom mať. Príde mi to choré, skutočne. Lebo vždy sa jedná o ľudí, ktorí majú totálne nudný  život bez akýchkoľvek podnetov či reálnych vízií do budúcnosti. Nemajú záujmy, nevzdelávajú sa, nikdy nemali  poriadny vzťah, nevenujú čas prospešným veciam, neužívajú si život a nevedia sa tešiť z prichádzajúcich výziev. Jediné, čo (si možno ani neuvedomujú) dokážu je ohovárať, starať sa, hodnotiť, rozkazovať, urážať sa a nariekať nad svojím životom, ktorý (zdá sa) ani im veľmi nevyhovuje. Preto je jednoduchšia cesta strhávať na seba pozornosť, aby aspoň na moment ucítili, že stoja za povšimnutie. Ale skutočným výsledkom  prijatej reakcie, nie je pozornosť ale len rýchla odozva "na upratanie" aby si človek žil ďalej svoj život...taký po akom odjakživa túži (logicky: bez prítomnosti otravnej osoby).

Keď si takýto človek po čase uvedomí túto skutočnosť, skúša to inak. Cez jemné vydieranie, hlúpe a nemiestne poznámky, iróniu a pokus o výsmech akejkoľvek produktívnej veci, ktorú danná osoba  urobí. 

Avšak kam takéto správanie môže smerovať? Jedine k pochovaniu samého seba a zničeniu aj poslednej svetlej emócií k tejto osobe. 

Nerozumiem, prečo je tak neskutočne ťažké ísť si sám budovať svoj život, svoj svet či rodinu.

 Je to úplne  jednoduché! Treba žiarlivosť, nenávisť, neprajnosť a preklínanie zahodiť za hlavu a sústrediť svoj čas niečomu čo vás posunie ďalej. Potom zmiznú večné plače a výčitky. Treba začať aj skončiť u seba. Lebo tá druhá cesta vedie k priamemu zatrpknutiu a už skutočne úplnej samote (ku ktorej môžem dopomôcť ak bude treba).