Dni sa mi zdajú byť nekonečné. Zlievajú sa do rozmazanej machule, v ktorej sa strácajú hranice medzi pondelkom a nedeľou, medzi ránom a nocou, medzi tým, čo bolo včera a tým, čo sa stalo pred týždňom. Prestala som totiž mať prehľad o čase. Niekedy sa zobudím no neviem, ako dlho a či som spala, inokedy sedím v tichu pri okne a až podľa svetla zistím, že prešli celé hodiny. Telefón už ani nezdvíham. Nie preto, lebo nechcem počuť ľudí, ale preto, že presne viem, čo príde. Ďalší človek, ktorý mi pripomenie, že som neprišla, neodpísala - a niekto na mňa niekde čaká. Čistý chaos.
Učím sa však nové veci. Napríklad ako sa používa dyson vysávač, ktorým som nikdy neupratovala, takže najprv nastal zmätok ako sa spúšťa a potom podľa tutoriálu na YouTube som sa snažila vyprázdniť nádobku na prach, samozrejme neúspešne. Totiž bola otvorená nesprávne a neporiadok z celého povysávaného bytu sa mi vysypal priamo na podlahu. Vtedy som sa úprimne od srdca rozosmiala - že rozdeliť si striktne domáce práce nie je dobrý nápad, lebo ak náhodou jeden z partnerov nie je k dispozícii, ten druhý je v koncoch.
Budem však úprimná, chýba mi čaj a raňajky do postele, hrejivý zvuk kľúčov príchodu domov. Teraz sa učím prijímať ticho. To skutočné ticho, ktoré neprináša pokoj okamžite, ale najprv človeka desí. Ticho, z ktorého sa nedá utiecť ani pred vlastnými myšlienkami. Pred spomienkami. Pred otázkami, na ktoré neexistujú odpovede. Zo začiatku som sa ho bála. Mala som potrebu vypĺňať každý okamih čímkoľvek fyzicky náročným, len aby som nemusela zostať sama so sebou. No potom prišiel moment, kedy som pochopila, že práve v tom tichu sa človek začína znovu počúvať. V tom období sa predo mnou odkryli dve zásadné pravdy.
Po prvé, prekvapilo ma, ako veľmi ma čas pretvoril. Celé roky som o sebe hovorila ako o tom istom dievčati. To, ktoré verilo, že úprimnosť, autenticita, spravodlivosť a pravda majú vlastnú silu. Ak človek koná správne, život si to nejako zapamätá. Hoci dobro síce nemusí byť odmenené hneď, ale nakoniec predsa len zvíťazí. Dnes už viem, že svet nefunguje tak jednoducho. Nie každý človek, ktorý klame, bude potrestaný. Nie každý, kto miluje úprimne, bude milovaný rovnako. Nie každá rana má zmysel a nie každá strata prinesie odpoveď. Kedysi ma takéto poznanie desilo. Mala som pocit, že ak prestanem veriť v určitý poriadok sveta, stratím pevnú zem pod nohami.
Možno som sa však v skutočnosti nebála nespravodlivosti. Možno som sa bála vlastnej zmeny.
Po druhé. Možno práve pre moju potrebu, milovať a byť milovaná, viem, že niektoré životné kroky neboli správne. Nebola som vždy úprimná. No nie k druhým...ale k samej sebe. Tak veľmi prirodzene zmenšujem svoju podstatu, tak veľmi (bez úcty) odpúšťam tým, ktorí si to nezaslúžia, tak veľmi zatváram oči pred rozpadávajúcou sa predstavou absolútneho šťastia, že sa odpojím od vlastného rozumu. Presvedčím sa, ako mám všetko pod kontrolou. Hoci niekde hlboko vnútri cítim, že niečo nie je v poriadku, aj tak sa nevzdávam. Bojujem až do konca. Lenže niekedy sa obzriem a zistím, že na bojisku stojím úplne sama. Bez pomoci.
Je za mnou obrovská cesta sprevádzaná bolesťou, o ktorej mnohí ani netušia. Keď som sa v roku 2022 druhýkrát narodila, moje telo aj myseľ sa naučili fungovať inak. Kedysi som bolesť prijímala priamo bez filtrov, bez obrany. Dnes ju moje vnútro najprv porovnáva s tým, čo už prežilo. Ublížila mi podobná zrada rovnako ako pred desiatimi rokmi? Je tento nový pocit neznesiteľnejší než fyzická bolesť, ktorou si moje telo prešlo pred piatimi rokmi?
A odpoveď prišla nečakane rýchlo. Nie.
Prešla som si obdobím, ktoré zanechalo stopy nielen na mojom tele, ale aj na duši. Skúsenosťou, ktorá ma poznačila oveľa hlbšie, než som si dlhý čas dokázala priznať. Bola to bolesť spojená s bezmocnosťou, strachom o vlastný život. Práve preto to dnes viem vyhodnotiť. Viem, že zlomené srdce bolí. Viem, že strata bolí. Viem, že sklamanie dokáže človeka pripraviť o spánok aj pokoj. No zároveň viem, že tentoraz som v bezpečí.
A hoci bez ega priznávam, že aj keď sa po tom čase cítim veľmi ublížená, ešte stále sa pristihnem ako pozerám von z okna do tmy, ako pred spaním potichu zašepkám: „Dobrú noc.“ a čakám ozvenu tvojho hlasu. Nie preto, že by som verila v návraty. Ale preto, že niektoré city odchádzajú pomalšie než ľudia.
Bol si jediný zmysel môjho života.
Žiadne komentáre