Som po 7 rokoch voľná...

Mám doma jednu špeciálnu škatuľu, ktorú pracovne nazývam "krabica spomienok". Každý mal k nej zákaz prístupu - ešte v tých časoch, kedy som bývala s rodinou, a aj neskôr s Adamom. Ja som si zákaz udelila tiež, asi pred 6 rokmi, nakoľko som pochopila, že dotýkať sa (pre mňa) výnimočných predmetov, čítať si listy či úryvky zo starších denníkov, mi ubližuje natoľko, že sa k nej nesmiem ani priblížiť. Čas skutočne lieči, hoci len do určitej miery, no naučila som sa na krabicu spomienok zabúdať. Raz za týždeň ju povrchovo poutieram od prachu a otvorím ju už len v momente, kedy do nej ukladám ďalšiu spomienku. Proces bol a stále je, aj  po rokoch kontrolovaný: otvoriť- vložiť predmet - rýchlo zatvoriť. 

Dnes som do škatule vkladala Muffinov posledný odtlačok labky, čiže išlo o ďalší predmet symbolizujúci aktuálnu stratu. V akejsi nezodpovednej zvedavosti som sa pozrela na kartónový zošitok s ružovou väzbou. Mohla som si povedať tisíc dôvodov, prečo nie je dobrý nápad otvoriť spomínaný denník, ale v tej chvíli vyhrala moja 19 ročná Paťka, ktorá má právo robiť ešte hlúpe teenagerské chyby (tak si svoje konanie ospravedlňujem, hihi).

Priznám sa, zvládla som jednu stránku a viac nie, pretože mi prišlo skutočne fyzicky zle. 

,,Úprimne, na tento deň som chcela nechať voľné políčko s jednou výstižnou vetou: "chcem zabudnúť". Prečo mi tvrdí, že mu na mne záleží, keď ho s plačom prosím, že ma to bolí. Prečo to robí, že mi tvrdí, ako ma ľúbi, pričom keď som sa ho opýtala či JA alebo ONA odpovedal: Budeš sklamaná. Som zmätená, ale viem, že si to asi zaslúžim, lebo nie som dosť dobrá. Padám do zúfalstva a cítim sa hrozne ponížená, trasú sa mi ruky...pretože ho tak veľmi milujem. Zvláštne je to, že ja veľmi dobre viem, že aj on skutočne miluje mňa, nie je to ilúzia, je to vzájomná toxická závislosť, nedokážeme byť bez seba a kvôli tomu ani spolu, lebo ho nikto nenaučil si vážiť ten najcennejší dar - lásku. Myslím si, že má strach sám pred sebou, bojí sa citov, ktoré doteraz k nikomu nepoznal a má pocit, že to prišlo priskoro, lebo ešte nič nezažil. To ale nesmie byť ospravedlnenie. Mám ekzémy na tvári, boľavé oči, prasknutú žilku pod jazykom a cítim veľký stres a vyčerpanie. Je to moja chyba, pretože nestojím za nič. Už tu viac nechcem byť."

Na okamih ma to vrátilo naspäť, pretože tá mŕtva časť vo mne, ktorú som musela nechať ísť - opäť na moment pocítila veľkú krivdu, hnev a v mysli sa mi vynorili nikdy nezodpovedané otázky: ,,Prečo som ti nestačila? Prečo som si to celé zaslúžila, keď som pre teba tak veľmi žila?"  Pamätám si, ako veľmi som sa nenávidela, ako hrôzostrašne som premýšľala nad svojou existenciou, mojím výzorom, ako som sa cítila nedostatočná, pretože ma moja životná láska ponižovala takým zvráteným spôsobom, že mi pocitovo zaživa praskalo od žiaľu srdce. 

Na preplakané noci si stále pamätám, aj na zúfalé prosby aby bol so mnou, si pamätám. Na nikdy nekončiace klamstvá, manipulatívne zverstvá si stále pamätám. No na skutočne uvedomelé "Prepáč, odpusti mi to všetko." si nepamätám.

To ospravedlnenie v mojej mysli hralo ešte dlhý čas dôležitú úlohu, pretože som tomu potrebovala uveriť a s odstupom času, dokonca ešte oveľa viac . Mal to byť pre mňa ten kľúč, ktorý odomkne to skutočné odpustenie a ja budem konečne voľná. 

,,Mal si ma chrániť, mal si pri mne stáť, potrebovala som len teba a pocit, že ma máš skutočne rád." 

Dnes viem, že to bolo veľmi naivné, pretože to skutočné odpustenie som potrebovala v prvom rade sama od seba, lebo som dovolila niekomu aby ma presvedčil o tom, že nie som dôležitá a na mojich pocitoch ani trochu nezáleží.

"Chcela som sa ťa na chvíľu vzdať, aby som ťa mohla potom skutočne mať. Celého, a len pre seba. Naveky. "

Ďalej ten príbeh už mnohí z vás poznáte. Počas tých ťažkých chvíľ, ktoré boli plné aj mojich chýb mi do života vstúpila nádej. Bála som sa jej dotknúť, no za krátko som pochopila, že moje srdce by malo patriť tomu, kto si ho bude vážiť.

Sedem rokov trvá, obnova všetkých buniek v organizme, sedem rokov trvá, kým telo vymaže stopy po všetkých dotykoch - vniknutiach. Sedem rokov trvá, kým sa človek stane opäť sám sebou. 

Som po 7 rokoch voľná.