Minulý týždeň na mňa doľahla akási usedenosť z dňa, ktorý som strávila prácou za počítačom a tak som sa rozhodla večer zakončiť pokojnou prechádzkou - na vyvetranie mysle. Na jednej strane prišlo náhle uvoľnenie, no zároveň som získala čas premýšlať nad sebou, rôznymi ľudmi, situáciami a absurdnými zážitkami, ktoré som za čerstvých 26. rokov získala. Mnoho dnešných priznaní teda pochádza práve z týchto zasnených chvíľ. Ešte by som chcela len pripomenúť, aby ste všetko brali s nadhľadom a aj otvoreným srdcom. Mojim cieľom je vám odhaliť opäť malý kúsok mojej duše - nie však pobúriť.
PRIZNÁVAM SA ŽE:
1. Mám silnú sociálnu fóbiu. Veľmi sa vyhýbam prostrediam, kde je veľa cudzích ľudí, preto všetky svoje aktivity vykonávam buď skoro ráno, alebo neskoro večer. Dlhé roky som tento problém zľahčovala tým, že som len introvert, ale v slabších obdobiach sa mi úzkostné stavy zo spoločnosti vedia pretvoriť až do nechutenstva vychádzať z domu. Pandémia ma trochu ale napravila, lebo podľa mňa aj ten najväčší introvert po čase trpel, že nemôže byť medzi ľudmi.
2. Nie som dobrodružný typ človeka. Stanovanie, kempovanie v dodávke, turistiky a cestovanie s low-costovým prespávaním, ide úplne mimo mňa. Na dovolenky chodím prevažne kvôli tichu a tomu, aby som si oddýchla a väčšinu dní strávila v lese, alebo preležala pri vode s knihou v ruke, či objavovala čaro podmorského sveta.
3. Veľmi dbám na kvalitu materiálov. Môj šatník je preto tvorený oblečením prevažne zo 100% kvalitnej bavlny, ľanu alebo vlny - umelým látkam sa snažím vyhýbať.
4. Od malička som tak trochu tomboy, nakoľko mi elegancia takmer nič nehovorí. Neznesiem na sebe nič upnuté, krajkové či odhaľujúce. Preferujem voľné tmavé veci, tenisky, žiadnu podprsenku a strapaté vlasy - hihi.
5. Medzi obdobím konca maturitného ročníka a začiatkom druhého ročníka na vysokej škole, mám v niektorých oblastiach veľké okno. Myslím si, že som vtedy vnútorne fungovala na akýsi emočný šetriaci mód, preto je väčšina bolestivých udalostí úplne vytesnená z mojej mysle a tak niektoré spomienky mi dodnes nedávajú zmysel.
6. Nedokážem sa preniesť cez klamstvo. Odmalička vediem ľudí v mojom okolí k absolútnej úprimnosti voči mne, pretože zamlčanie alebo priamo cielené klamanie vnímam za vrchol zrady mojej dôvery, ktorú má šancu získať naozaj len málokto. Viem, že dokážem prijať akúkoľvek informáciu a následne premýšľať nad riešením, nech by to bola akákoľvek zraňujúca a bolestivá vedomosť.
7. Neviem aké to je byť sama. Od 14 som "v kolotoči" dlhodobých vzťahov s minimálnymi pár týžňovými prestávkami, preto keď sa ma na poslednom stretnutí psychologička opýtala, kým by som bola dnes, keby som mala šancu si upevniť aspoň malé základy vlastnej nezávislosti - tak som nevedela odpovedať. Je mi prirodzené prispôsobovať sa druhým, hľadať kompromisy a sa o niekoho starať. Keby to bolo inak, pravdepodobne by som sa naučila viac prihliadať na svoj vlastný čas a jeho využitie, náladu či spontánne (slobodné) rozhodnutia bez obmedzenia. V minulosti som niekedy v myšlienkach bola trochu zvedavá, ale v skutočnosti bola samota pre mňa vždy odstrašujúca, nakoľko som závislá od pocitu zaľúbenia.
8. Samoty ako takej sa však nebojím, to osamelosť je to čo by som nechcela dlhodobo zažívať. Už som kedysi zažila pocit osamelosti aj vo vzťahu, hoci som "nebola sama", preto viem, že takýto pocit vnútornej stability musím hľadať predovšetkým v sebe a nie pri druhých, no vo vzťahu mi to predsalen ide o čosi ľahšie.
Žiadne komentáre