PHOTO DIARY: RÍM

Začiatkom apríla som prišla so spontánnym nápadom, aby sme týždeň dovolenky využili na cestu do Ríma. Predstava navšíviť po troch rokoch toto kúzelné historické miesto, sučasťou ktorých sú aj známe kresťanské oblasti ma veľmi tešila. No a pokiaľ ešte samotný výlet doplníte dlhými prechádzkami, zábavou a miestnou kuchyňou (talianska kuchyňa je zo všetkých európskych miest moja najobľúbenejšia), tak asi nikoho neprekvapí, že sa mi koncom dovolenky nechcelo vôbec vrátiť domov.

Na odletový terminál viedenského letiska sme prišli skoro ráno, avšak samotná cesta ubehla veľmi rýchlo, keďže som celý let prespala. Po pristátí naše kroky smerovali k batožinovému pásu. Od začiatku ma prekvapilo ako rýchlo vyložili letiskoví pracovníci všetky kufre, no po desiatkach minút sledovania poslednej zabudnutej batožiny som pochopila, že tá naša sa stratila, - teda s nami asi ani nepriletela. Nikdy sa mi takáto situácia nestala, hoci viem o mnohých podobných prípadoch. Vidina straty hygienických potrieb a čistého oblečenia ma ale na moje prekvapenie aj tak nechala relatívne pokojnou. Ako sme spisovali v kancelárii strát a nálezov dokument o strate, v tom sme si všimli, že jeden z pracovníkov mal vedľa seba položený náš kufor. Akosi neisto zašomral lámavou angličtinou (väčšina talianov, dokonca ani v nemocniciach nevedia ani trochu po anglicky) niečo o tom, že niekde mimo haly nechtiac vypadol z vozíka a bez namietania mi ho vrátil. Aj keď sa príchod do Ríma zdal všetkým z počiatku zmätočný, po opustení letiska sa na všetko dávno zabudlo.

CATHYS LUXURY HOME

Ubytovanie som rezervovala tiež na poslednú chvíľu, o to viac ma potešilo, že vyhliadnuté Airbnb, malo nečakane voľný apartmán. Bola som očarená nielen umiestnením bytu v priamom centre mesta (pri Pantheone), veľkými izbami s dvoma kúpeľňami, ale aj zo štýlového zariadenia. Celé bývanie som ako tour ukazovala v príbehoch na Instagrame - nájdete ho na mojom profile v highligte ROME.

Prvé dni boli veľmi pohodové a neorganizované. Väčšinu z dňa sme strávili len naplánovanými-voľnými prechádzkami po meste.

Keď sme Rím navštívili pred tromi rokmi, akousi náhodou sme neďaleko Colosea našli medzi staručkými budovami krásnu tichú záhradu. Nepamätala som si, kde sa nachádzala, ale počas náhodného blúdenia pomedzi ukryté uličky sa odrazu zjavila. Fascinovali ma vysoké palmy, vo vnútri ktorých žili všetky druhy pestrofarebných papagájov. Ich spev na seba strhával pozornosť malej hŕstky stredoškolských študentov - učiacich sa na čerstvo posekanej tráve. Ich učiteľ im zábavnou diskusnou formou v záhrade vysvetľoval učivo, a prehnanými gestami sa snažil získať celú pozornosť. Spev papagájov však od istého okamihu pripomínal skôr nahnevaný škrekot celej kolónie, čo všetkých prítomných návštevníkov, ukrývajúcich sa v "prírodnom" dvore pred prudným slnkom, spolu s nami rozosmialo.

Jednu z budov spomínanej záhrady tvoril osamotený kostolík. Ľavú stranu zdobila malá baroková kaplnka so zlatými prvkami. Steny boli témeticky pomaľované avšak bolo z nich cítiť značnú potrebu rekonštrukcie. Presne takéto pohľady na priestory, na ktorých sa podpíše čas, ma najviac fascinujú.

Hneď po výjdení zo záhrady sa východne od Colosea naskytol pohľad na podkopané pozostatky gladiatorskej školy Ludus Magnus. Ide o priestranstvo, kde žili gladiátori vo výcviku. Tam spali, jedli, nacvičovali bojové techniky v rámci prípravy na bojové hry v Coloseu, ktoré sa nachádzalo o uličku vedľa.

Nasledujúce ráno som bola presviedčaná, aby sme cez zamračenejší, no teplý deň išli do miestnej Zoo. Ja som si týmto nápadom nebola vôbec istá, nakoľko ma pohľad na dav kričiacich ľudí a nešťastné zvieratá v malých výbehoch dokáže veľmi bolieť, ale v prípade Rímskeho Bioparku to vôbec neplatilo. Cesta tam trvala od ubytovania peši asi 30 minút, v rámci ktorej sme prechádzali cez rôzne námestia či parky.

BIOPARCO DI ROMA

Nemohli sme urobiť lepšie rozhodnnutie, ako ísť do Zoo počas doobednej hodiny v strede pracovného týždňa. Totiž za celé hodiny sme v obrovskom Bioparku boli len desiati. A ešte k tomu, okrem zážitku bez návštevníkov sme akurát stihli aj hodinu kŕmenia, kde ošetrovatelia ochotne ukázovali čerstvosť šalátu, rýb či mäsa, ktoré boli spravodlivo rozdelené všetkým druhom. Tým, že zvieratká mali ticho a kľud, zároveň marcom začína obdobie zvieracích tehotenstiev - všetci "pracovali" na svojich nových potomkoch. Týchto pár podarených fotiek, si uschovávam tu na blogu, ale ak chcete vidieť fotky zo skutočnej reality, opäť na mojom Instagrame v highlighte ROME nájdete celú zachytenú sériu živočíšnej lásky.

Na parku sa mi páčilo, že mnoho zvieratiek bolo voľne pustených. S nami takto prvú polovicu prešiel pýšiaci sa páv, ktorý po odmietnutí troch neoblomných samičiek zvolil za parťákov skôr nás, lebo sme vedeli oceniť krásu jeho vejárovitého chvosta a trochu neohrabaného tanca.

Nechtiac sme šepotom zobudili ospalého bieleho tigra, ktorý sa nám odvďačil ľahostajným zívnutím.

Súčasťou parku bola aj uzatvorená tropická časť, kde sa nachádzali zvieratká ako vtáky, krokodýle, korytnačky, hady či žaby - potrebujúce špeciálne podmienky pre život.

Do tohto šimpanza som sa úplne zamilovala na prvý pohľad, pozerali sme sa na seba so zatajeným dychom cez 20 minút a keby ma moja polovička nenútila ísť ďalej, tak by som pri ňom už zostala až do konca. Viem, že to môže znieť zvláštne, ale akosi som z neho cítila africký domov.