Keď sme v septembri navštívili Portorose, dali sme si záväzok, že túto zimu určite pojdeme na ešte dve dovolenky do zahraničia, kde bude teplo aj more. Bolo to to najlepšie rozhodnutie, ktoré si chcem zopakovať aj budúci rok, lebo vytrhnúť sa odrazu z rutiny chladných dní potešilo moje telo aj dušu. Začiatkom februára som preto úplne spontánne kúpila letenky a zamierili sme do môjho najobľúbenejšieho europského štátu - Portugalska (teda skôr na jeden z jeho ostrovov).
Po dlhej dobe ráno pred odchodom na letisko nebol doma žiaden zhon. Všetko som pobalila predchádzajúci večer, jedine som zabudla so sebou vziať raňajky, avšak tradičný miestny praclík z letiskového stánku nás pred meškajúcim odletom zachránil. Samotný let bol relatívne náročný, nakoľko sme takmer stále boli v silných turbulenciach, asi aj preto som bola nakoniec vďačná za prestup v Lisabone, kde sa naskytlo pár hodín prestávky, čo nám umožnilo sa správne naladiť na jarno-letné počasie.
Na hotelovú izbu sme prišli okolo jedenástej večer. Bola som však od príchodu neskutočne nadšená, lebo celý hotel bol nesmierne krásny a zariadený v tropicko-botanickom duchu. Samozrejme aj hotelová izba spĺňala všetky očakávania i požiadavky, a tak som sa už nemohla dočkať nasledujúceho rána, kedy nastane čas spoznať trochu okolie, pláže či dobré reštaurácie.
Izba 415
Spálňa bola nesmierne veľká, tichá, praktická. Najviac som však ocenila posteľ, ktorej predné čelo malo mäkkučký poťah namiesto dreva. Veľmi ma prekvapilo, aké skvelé periny a matrace v hoteli mali, lebo naozaj sa tu pocitovo spalo identicky ako u nás doma, čo sa mi doposiaľ v žiadnom hoteli nestalo, keďže som neobvykle náročná na vysoké štandardy v oblasti kvalitného spánku.
V kúpeľni bola taká malá zaujímavosť a to zabudovaná hudba. Sprchovanie či úprava vlasov tak boli dopĺňané pohodovým Lo-fi playlistom.
Prvý deň po zobudení sme takmer prespali raňajky, no našťastie sa tak nestalo. V ponuke boli tradičné švédske stoly s miestnym pečivom. Práve pečivo som si tu veľmi obľúbila (hoci ho nemôžem jesť). Mali tu jeden špeciálny typ kváskového chlebíku, ktorý sa veľmi podobal na raňajkový anglický muffin. Chlebík stačilo na chvíľku opiecť v toastovači a bol delikátne pripravený na konzumáciu. Nebolo potrebné ani maslo, či ho jesť k miešaným vajíčkam. Chutil tak senzačne, že som si ho "suchý" pravideľne zobrala aj na izbu. Po raňajkách sme si zvyšok dňa čítali pri prázdnom strešnom bazéne, alebo sme sa prechádzali mestečkom a okolo pobrežia Atlantického oceánu.
Na ostrove sa nachádzali dva druhy pláže, tie, ktoré boli tvorené jemným pieskom, alebo čiernymi kamienkami.
Vrámci večerných prechádzok sme sa naozaj snažili spoznať čo najviac z okolia. Tým, že celý ostrov je kaskádovitý -prudké a strmé cesty k domčekom, boli naozaj náročným terénom. Napokon však tie výhľady vždy stáli za to. Tak trochu som si vtedy uvedomila aj tie rozdiely medzi ľuďmi žijúcimi na Slovensku a ostrovanmi, lebo pre nich mať na záhradke niekoľko banánovníkov s banánmi je bežným štandardom, a vlastne som za celú dobu nenašla ani jeden príbytok, či už bol bohatší alebo veľmi chudobný, ktorý by nemal palmy s trsami sladkých dozretých banánov.
Po prechádzke sme vždy zamierili na večeru do jednej z dvoch obľúbených reštaurácií. Snažila som sa aj tu stravovať prevažne vyvážene a zeleninovo, čo nebol žiaden problém, nakoľko zelenina, ovocie, ryby a hovädzie mäso, tvorí väčšinu miestnych pokrmov. Čomu som však vrámci predkrmu ani večer neodolala, bol už tradične ich typický "Bolo do Caco" batátový chlebík potretý cesnakom.
Počas dní, ktoré sme nevenovali relaxu pri vode, sme si požičali na dva dni malé auto s automatickou prevodovkou. Jednak sme si na manuálne riadenie auta už odvykli a zároveň nám to aj všetci odporúčali práve kvôli úzkym cestám smerujúcim na hlavný kopec.
Ani neviem, ako ubehla hodina cesty do nášho prvého plánovaného cieľa - pralesu, ktorý je súčasťou národného parku, lebo to aké zelené a fascinujúce výhľady nám staré cesty krajinou ponúkali, bolo snové.
Les je súčasťou svetového dedičstva UNESCO, pretože prastaré stromy majú niekoľko stoviek rokov. Čas sa na nich podpísal aj vizuálne. Sú krivé, pevné, ošľahané vetrom, niektoré nízke a duté, iné zas vysoké a zohnuté (v mojom VLOGU ich môžete vidieť detailnejšie). Ľudia radi vyhľádávajú toto miesto aj kvôli záhadnej hustej hmle, ktorá ukrýva starobylé priestranstvo takmer väčšinu dňa po celý rok - samozrejme ako naschvál výnimočne v ten deň hmlisto kvôli vyšším teplotám nebolo vôbec.
Tam kde sa nachádzala prevažne nízka zeleň sa pásli divoké kravy. Na spoločnosť ľudí boli zvyknuté, a ani si vás nevšímali pokiaľ ste ich nevyrušovali pri pasení sa.
Druhou výletovou zastávkou bola návšteva botanickej záhrady.
K nej sa dalo dopraviť taktiež autom, ale my sme zvolili možnosť kabínovej lanovky, lebo jej lanká viedli cez celú prednú časť ostrova a tak sme ju "nad hlavou" mali v podstate stále a nemohla som sa už na ňu dočkať.
Celá botanická záhrada bola navrhnutá podľa ázijskej kultúry. Všade sa nachádzali špecifické mosty, Tori brány, budhistické sošky a iné duchovné odkazy. Tie však boli len súčasťou cesty cez krásny "prales" plný stromov, paliem, exotických rastlín, vzácnych kvetov, jaskýň, jazierok či vodopádov.
*Poznámka: Fotografie môžu pôsobiť viac zamračene/tmavo, hoci bolo každý deň slnečno a teplo. Mám však špecifickejší štýl úpravy fotiek, teda to prevedenie vie trochu odkloniť vizuálnu realitu.
KDE VŠADE MA MÔŽETE SLEDOVAŤ?
Žiadne komentáre