Tichí sledovatelia

Človek, ktorý akýmkoľvek spôsobom a v akomkoľvek rozsahu pôsobí na internete je v dnešnej dobe automaticky braný za nedosiahnuteľného aktéra, ktorý zrejme nemá srdce, rozum a nezaslúži si ani štipku úcty. Veď samozrejme, všetci pod prázdnymi profilmi smú byť hrdinmi, avšak tu nastáva otázka, kam a v akom rozpätí  až musia zasiahnuť, že vás to núti sa nad celým "trendom" zamyslieť. Ak smiem zhrnúť moje stanovisko, z pohľadu môjho "skutočného ja", tak viem, že sociálne siete neobľubujem. Facebook používam už len čisto z pracovných povinností a instagram je len mojim mediálnym blogovo-youtubovým spestrením, ktorý mi umožňuje komunikovať s vami. Čitateľmi, ktorých zaujímajú črepiny môjho publikovaného života. Nič viac nič menej. Avšak aj ja si všímam a poznám pribúdajúcu komunitu mladých ľudí či detí, ktoré cielene sledujú niekoho, len aby mohli mať negatívny a zhadzovačný prístup k akejkoľvek vyprodukovanej veci od tvorcu.
A to je skutočne smutné.

Nemám problém pridať na instagram anketu, kde si želám úprimné stanovisko ľudí, bez toho aby boli k odpovedi priamo nasmerovaní. Teda pri výzve hlasovať môže byť v ponuke aj záporná odpoveď alebo hodnotenie na moju otázku. Prirodzene chcem aby bola odozva čo najpozitívnejšia a môjmu srdcu najbližšia, pretože to ma motivuje spĺňať plány a nie to, keď mi väčšina ľudí povie, že do toho nechoď, ale vždy si nechám rada i úprimne poradiť. No zároveň viem, že človek sa nemá vždy šancu posúdiť správne a preto dávam aj na "verejný hlas".
To býva zlomový moment, kedy už niekoľko mesiacov zaznamenávam, že negatívna názorovosť prichádza vždy od tých istých ľudí, na úplne nesúvisiace a zbytočné veci, ktoré si navzájom dokonca odporujú. Ani to a ani to nie je v ich očiach správne. Nie, že by ma to mrzelo, akurát si hovorím, prečo dnešné deti majú v sebe takú silnú dávku "hejtovacieho" nastavenia k niekomu koho dobrovoľne sledujú, ku komu nazerajú do obývačky, čítajú si ich myšlienky, poznajú hlas či mimiku tváre. Prečo je všetko zlé a prečo je to potom sledované a riešené?
Myslím si, že za toto môže v najväčšej miere výchova rodičov, ktorí nemajú čas na svoje deti, tie sa upínajú na internet a z nudy hľadajú chyby v maličkostiach, ktoré už dospelým ľuďom (trochu inej generácie) prídu úsmevné či milé. Ja som dieťa neinternetovej doby. V detstve a teenagerstve sme si vymýšľali s kamarátkami na ihrisku hry, lozili po stromoch, mali doudierané kolená na nohaviciach, ktoré nám maminy zašívali nevkusnými kvetinkovými nášivkami a neskôr provokovali chlapcov ktorí sa nám páčili. Boli sme šťastní, veselí, ukričaní a svojskí...no nikdy nám nechýbalo toľko sebareflexie, prajnosti a tešenia sa z maličkostí ako deťom v dnešnej dobe.