Ticho. Ulica sa zdala byť prázdna. Niet sa čo čudovať je relatívne pokročilá hodina po odbitej jednej hodine rána. Slepo kráča po svetlom vyhradenej cestičke, ktorá v nej má vyvolať pocit bezpečia. Vďaka vysokým lampám vidí udávaný smer no nie koniec či cieľ, ktorý jej dá nádej v odpočinutie. Ako dlho ešte naproti pálivému svet(l)u pôjde? Kým pokus úniku bezmenného tieňa nebude skutočný. "Uteč, uteč, uteč..." periodicky mihnutie šepká. Fyzický prežitok zastavuje v stratenom úseku medzi lampami kam odhalenie nesiaha a obzrie sa za seba. Tieň sa stratil v tme. Odvracia tvár s náznakom úsmevu a bez známky ľútosti kráča ďalej.
Túži sa jej skutočne dotknúť, zlomiť kúzlo chladnej pokožky, ktorá sa akýmkoľvek pohladením premení na strach z pokušenia. Telo tuhne, myseľ je prázdna a v privretých očiach sa dajú spozorovať náznaky lesklých sĺz. Tie svojím dotykom zeme vytvoria hlasné rytmické bubnovanie. Tvár padá do dlaní tieňa. Vždy mala byť jeho, avšak v deň súdu o ňu prišiel neprávom. To bol moment, kedy pokožka ochladla, rozpadavajúce sa telo zoslablo a začalo sa strácať pred lúčmi blčiacich plameňov lámp.
Krátky, tajuplný a tak pravdivý. Plus krásna fotka.
OdpovedaťOdstrániťPekne citlivo napísané. Mám pocit, že myšlienka sa mi stratila v slovnej hmle, respektíve ostala pre mňa skrytá v očiach autorky, ale aj tak to je veľmi pekné :-)
OdpovedaťOdstrániť