PHOTO DIARY: KOŠICE

Náš neplánovaný novembrový výlet do Košíc som nezdieľala na sociálnych sieťach, pretože sme obaja s Adamom už vnútorne cítili, že kvôli pobytu doma využívame internet neustále, a tak je na čase ho na tri dni vypnúť úplne. Toto off-line rozhodnutie bol napokon skutočne skvelý nápad, lebo sme spoločný čas strávili nekonečným smiechom i rozsiahlymi (10 hodinovými) diskusiami o rôznych filozofických úvahách, živote, politike a aj viere. V takýchto chvíľach sa priam vyžívam. Totiž istá časť "mňa" je rada, ak je počúvaná a "slovami braná si k srdcu". Adam je v tomto úžasný partner (publikum), nakoľko z nás dvoch je ten tichší a väčšinou horí nadšením (a to nemyslím ironicky), že počúva nikdy nekončiaci podcast, ktorý mu beží naživo vedľa neho v aute. No oproti podcastu na Spotify, ktorý si dokáže kedykoľvek vypnúť - to pri žene niekedy býva ťažšie. Máme však vždy dohodu, že ak chce jeden/alebo druhý niekedy monológ prerušiť, musí sa ozvať nejakým špecifickým tónom. Asi preto to u nás doma i v aute niekedy znie ako v zoo. Adam vždy zajačí nejaký prazvláštny tón, podobný kriku opíc - ten už ste na mojich INSTASTORIES (*klik na odkaz* ukážka je v highlighte "LOVE") mohli počuť viackrát, a ja len zvyknem protestne zastonať. 
A prečo o tomto všetkom vlastne píšem? Pretože tie najkrajšie a najlepšie výlety skutočne začínajú už práve veselou cestou. Nezáleží vôbec na tom, ako zvláštne či trápne môže na okolie pôsobiť vaša nálada, doležité je, že sa pri cestovateľkom parťákovi cítite uvoľnene, štastne a bezpečne. 

Päť hodinová cesta do Košíc teda ubehla neskutočne rýchlo. Vďaka včasnému vyrazeniu skoro ráno, bola premávka celkom plynulá. Zastavili sme sa na niekoľkých obľúbených čerpacích staniciach (cestu na východ poznáme naspamäť), kde sme vedeli, že majú čerstvo upečené pagáče či obľúbený tuniakový sandwich. Pri takejto poslednej zastávke pred cieľom, som neplánovane Adama poprosila aby zastavil, pretože kvôli vypitému čaju potrebujem ísť súrne na toalety. Hneď pri pokladni som zabočila do ľava, presne tam, kde smerovala navigovacia šipka, avšak dámska toaleta bola obsadená. Počkala som niekoľko minút, až kým ma nevyhľadal Adam. ,, Kde si toľko?" zvedavo nakukol do chodby. ,, Stále čakám...", rýchlo som odpovedala, no v tom sa otvorili dvere. Vyšiel z nich pár, s láskou v očiach, po zrejme vykonanej spontánnej radosti. Neveriacky sme na seba s Adamom pozreli, a ultimátne sme sa rozosmiali. Stále dúfam, že nás nezapočuli. 

Posledné cestovateľské minúty až po hotel boli opäť pokojné.

Kvôli pandemickým obmedzeniam, som úmyselne vybrala ubytovanie, kde sa rezervácia dala stornovať bez poplatku a s plným vrátením peňazí - lebo sme nevedeli, či vôbec budeme môcť niekam ísť. Naštastie som objavila milý a útulný hotel v centre Košíc, v ktorom sa takmer nikto nenachádzal. Už pri vstupe do izby sme vnímali, že je miestnosť veľmi čistá, moderná i prakticky usporiadaná. Jediná vec, ktorá sa Adamovi nepáčila, bolo oddelenie postelí. Za krátko ich spojil k sebe, a tým vytvoril manželské lôžko. Samozrejme sme sa ďalší deň dozvedeli, že pohybovať s nábytkom je prísne zakázané - ale to by sme neboli my, keby sme nechtiac opäť niečo v hoteli nevyviedli. (O minulých/trápnych zážitkoch z hotela som písala TU)

Izba 202.


Keď sme sa nasledujúce ráno zobudili, ihneď sme sa začali chystať na raňajky. Totiž v Košiciach máme už roky tradíciu, že vždy na raňajky ideme do nášho obľúbeného raňajkového bistra: NICO CAFFÉ. Túto kaviareň sme objavili pred 3 rokmi úplnou náhodou, nakoľko sa naše bývalé ubytovanie nachádzalo priamo pri nej. 

VLOG Z MINULEJ NÁVŠTEVY KOŠÍC TU:

Vtedy sme ešte netušili, že Nico Caffé je najobľúbenejšia a najpopulárnejšia prevádzka v celých Košiciach, avšak po prvom ochutnaní vynikajúcich miešaných vajíčok na masle - sme dospeli k jednotnému názoru. Nikdy a nikde sme nejedli lepšie raňajky. Preto sme sa tentokrát už celý večer tešili na sobotné ráno, lebo sme chceli po piatykrát ochutnať gastronomické šťastie. 
Krátko pred príchodom k bistru, som zatelefonovala na uvedené číslo, a uistila sa, či napriek krízovej situácii v podnikaní - prevádzka stále beží. Milý pán na telefóne ma okamžite upokojil, a spomenul, že pred kaviarňou sa nachádzajú stoly s ohrevnými klobúkmi, a tak nám nebude ani zima - nemýlil sa.





Úprimne som sama prekvapená, že som pri toľkom nadšení z raňajok (a veľkému hladu) nezabudla zdokumentovať obľúbené miešané vajíčka s tým najčerstvejším chlebíkom na svete. A hoci mám celiakiu, v takýchto momentoch nie je na mieste si niečo odopierať. Plný žalúdok sme potešili ešte dúškami zeleného čaju, ktorý nás rozohrial, a zároveň pripravil na dlhú prechádzku celým mestom. 



Hlavné námestie

Dóm svätej Alžbety.



Jakabov palác.



Mestský park.



Po celodennej prechádzke sme sa už za tmy vracali pomaly na hotel. Bolo krátko po jedenástej, ulice zahalila studená hmla a mňa sa zmocnil pocit strachu, preto sme pridali do kroku. Keď sme prišli k bráne hotela, otváracie dvere reagujúce na senzor sa neotvorili. ,,Pozri, tu je tabuľka, že otvorené dvere sú do desiatej a neskôr treba zvoniť na recepciu," všimol si Adam. Zazvonila som teda na všetky tri zvončeky a čakala na odpoveď. Žiadna odozva. V takýchto situáciách, ma zachvacuje absolútne hysterická panika. Začínam sa potiť, triasť a prestanem vidieť veci "triezvo". Adam už moje spanikárené chvíle pozná, tak sa ma snažil upokojiť a zazvonil opäť. Ubehlo mnoho minút státia v tme pred dverami hotela, a ja som s najväčšou istotou nahlas skonštatovala: ,,Zostaneme spať na ulici v studenom aute?" V zäpatí som si tento scenár absolutne nechcela pripustiť, a tak som sa hodila k skleneným dverám - do ktorých som začala s celou silou klopať. Netrvalo dlho, a dvere na senzor sa dokorán otvorili. Celá vydesená som vbehla na recepciu, kde sedel pokojný a milý pán, ktorý si zrejme len odbehol. Akonáhle som však pocítila pohodovú večernú atmosféru, v kombinácii s tichou hudbou na chodbách, celý pôvodný stres sa stratil, a tak sme si mohli nerušene ľahnúť po krásnom dni do perín. 

KDE VŠADE MA MÔŽETE SLEDOVAŤ?

Žiadne komentáre

Back to Top