Výlet v Tatrách bol pre nás jasnou voľbou už v časoch, kedy som sa učila na štátnice, pretože kvôli pandemickému obdobiu, by som rozhodne nechcela patriť do skupiny rozmaznaných slovákov, ktorí za každú cenu musia ísť v lete k moru - a že ich teda nebolo málo. Práve naopak, zostať cez letné prázdniny na Slovensku po 22 rokoch mi je veľmi vzácne, lebo moja rodná krajina disponuje neuveriteľne krásnymi (a chladivými) horami, vodou i prírodou, ktorá pocity pálivého betónu a hlučných zvukov veľkomesta dokáže aspoň na chvíľu utíšiť.
Po príchode do Tatier - Starého Smokovca, sme sa s Adamom jednohlasne (napriek silnému hladu) zhodli, že najprv vybavíme ubytovanie a neskôr sa pôjdeme najesť do blízkej koliby, kde zdá sa, majú aj vegánsku ponuku ľahších pokrmov. Zaparkovali sme čo najbližšie miesta, ktoré nám určila navigácia a zamierili sme priamo k hotelu. Kvôli opatreniam boli na všetkých budovách elektricky uzamykateľné zámky, teda bez univerzálnej čipovej karty sa prakticky nedostanete vôbec nikam - ani na recepciu. Zazvonili sme preto na zvonček a chvíľu počkali, kým nám pani recepčná otvorí dvere. Dlho nikto nereagoval a svoj pokus sme sa snažili zopakovať niekoľkokrát, až zrazu k nám prišla akási pani v zdravotníckom plášti s neidentifikovateľne posmešnou grimasou na tvári. ,,Čo potrebujete?" vyčítavo sa bez pozdravu opýtala. ,,Dobrý deň, my by sme tu mali byť ubytovaní..." odpovedala som. Pani zdvihla jedno obočie, oprela sa o polootvorené dvere, v ktorých mala zašuchnutú nohu kvôli prievanu a so smiechom povedala: ,, Určite? Určite ste u nás ubytovaní?"- spievala čudne hlasom a medzi každým slovom sa stále smiala. My sme vnútorne obaja usúdili, že sa zrejme zbláznila, a po 4,5 hodinovej ceste je naťahovanie sa s ňou - to posledné na čo by sme mali náladu. Opýtali sme sa teda, či je toto hotel, ktorý hľadáme a na to prišlo jej najväčšie pobavenie. ,,Choďte vedľa, toto je zadný vchod reštaurácie" odpovedala stále pobavene. Keď som zdvihla hlavu, všimla som si nápis nad dverami - potvrdzujúci jej slová. ,,Prosím Vás a kde je to vedľa? Veď ste tu jediná budova a navigácia nás poslala sem." naliehavo som sa opýtala. ,,Choďte vedľa", zopakovala s dramaticky zmenenou náladou a zatvorila bez slova dvere. Hotel sme napokon našli no... až tak vedľa nebol. Nuž to by sme teda na začiatok mali.
Tým, že sme si odstavili auto na parkovisku pre hostí (reštaurácie) a nie hotela, nechcela nás komplexová závora pustiť na cestu k hotelovému parkovisku, nakoľko sme presiahli limit povoleného státia. Adam preto išiel na recepciu a snažil sa vysvetliť, prečo naše auto 15 minút blokuje celý príjazdový usek. Problém bol, že sme nemali čipovú kartu, ktorá by nás mohla pustiť a tým, že sme neboli ešte ubytovaní sme nemali na ňu ani nárok. Pani recepčná preto použila svoju vlastnú záložnú, ktorú prelepila vytlačeným kódom s klamlivým časom - aby si parkovací prístroj myslel, že sme prišli len teraz. Vidieť z auta zahanbeného Adama v skupinke hotelových zamestancov čo kráčali priamo ku mne, bol humorný pohľad na nezaplatenie. Adam totižto stresujúce situácie, ktoré si žiadajú akúkoľvek komunikáciu o probléme nesie veľmi zle. Preto jeho kamenný výraz tváre hovoril jasne: To problémové auto v strede cesty nie je jeho, to dievča so záchvatom smiechu (bolo ma počuť cez zatvorené dvere) na sedačke spolusediaceho nie je jeho žena, a vlastne on sa ani v tomto priestore nenachádza.
Peripetie s parkovaním sa zdali byť vďaka hotelovej asistencii konečne zažehnané a tak sme priamo zamierili dovnútra sa ubytovať. Pani od recepcie bola zrejme na popletených ľudí zvyknutá, pretože s úsmevom začala hovoriť informácie o ubytovaní, vysvetlovať aké sú opatrenia v zariadení, čo musíme dodržiavať a podobne. Veľmi sme jej poďakovali za ochotu i pomoc a rozbehli sme sa do našej izby. Po chvíľke ako sme sa zabývali sme s Adamom začali hľadať trezor, do ktorého som si chcela dať celú techniku, ktorú sme si priniesli (plánovala som aj vlogovať, teda: notebooky, čítačky kníh, zrkadlovku, vlogovačku a objektívy bolo nutné uschovať). Zo skúseností vieme, že niektoré hotely trezor ponúkajú ako dodatkovú službu (hoci v informáciách o ubytovaní bolo, že trezor je súčasťou izby), preto som poslala Adama opäť na recepciu - aby ho zakúpil. Po dvoch minútach sa vrátil - vraj trezor na hotelovej izbe je. ,,Nie, nie je, celé som to prehľadala ešte raz keď si bol preč, " odpovedala som a rozbehla som sa na recepciu tentokrát ja. Bolo to zvláštne, ale pani na recepcii na mňa pozerala s prekvapením a údivom, že som žiaden trezor nenašla. Videla však, že naozaj kvôli tomu súrim (chceli sme sa ísť po hodine od príchodu konečne najesť), tak si odrazu spomenula, že na pár izbách trezory skutočne nie sú. Pozrela som sa na ňu a vôbec som tomu nerozumela, veď vie číslo našej izby, teda iste vie, že priamo naša izba nemá trezor. Zo správania bolo jasné, že to vedela, o to zvláštnejšie tá konverzácia pôsobila. ,,Mám pre vás ale skvelú alternatívu, môžete si cennosti nechávať na recepcii," prehlásila. Ja som milo poďakovala a odišla som naspäť na izbu. Neviem prečo, ale mám problém nechať techniku za 2000 eur v cudzích rukách, či bez dozoru na izbe, preto sme sa s Adamom dohodli, že všetko budeme nosiť neustále so sebou na výlety. Vedeli sme, že váha nás bude veľmi obmedzovať a brzdiť, ale išlo pocitovo o stále lepšiu variantu, ako slepo dôverovať neznámemu úsmevu.
Tým, že už bola pokročilejšia hodina od nášho príchodu, navrhla som, aby sme sa išli najesť do hotelovej reštaurácie, lebo som už nemala náladu niekam dochádzať. Namieste sme však zistili, že hotel ponúkal plnú penziu a polpenziu. Reštaurácia sa v týchto hodinách menila na jedáleň, teda sa vydávalo len dopredu navarené jedlo, ktoré je si nutné zakúpiť na recepcii. S Adamom sme si tentokrát už strihli, že kto tam pôjde vybavovať večeru po tých opletačkách s parkovaním a trezorom. Vyhrala som, a tak hovorím Adamovi: ,, Kúp nám večere na celý pobyt, aspoň ich nebudeme musieť každý deň riešiť." Vtisla som mu do ruky reštauračný letáčik. ,,Vidíš? Tu píšu, že je každý deň ponuka zo 4 jedál, niečo si iste vyberieme." Adam teda nesmelo podišiel k recepcii, opýtal sa či v menu sú aj nejaké vegetariánske chody a po uistení, že áno, nám vyplatil večere, ku ktorým sme dostali taký papierový štítok - ten sme pri vstupe museli ukázať. Neviem akou záhadou sa to Adamovi podarilo, ale pri vstupe do reštaurácie, sme ho nevedeli nájsť, pretože sa stratil. Začali sme preto prosíkať pani čašníčku, aby si to overila u pani na recepcii, nakoľko sme si stravu zaplatili pred malou chvíľkou - súhlasila.
Veľmi chcem pri tejto časti objasniť jednu vec, nakoľko nechcem, aby ste si mylne mysleli, že sme rozmaznaní. Ja aj Adam sme pred rokom začali veľmi výrazne obmedzovať konzumáciu mäsa, až napokon sme ho z jedálnička vyradili úplne. Obaja sme boli veľkí "mäsožravci", pokrmy z mäsa nám chutia, avšak za to obdobie sa nám tak veľmi zmenilo nastavenie mysle, že takéto jedlo už nezjeme. Naša strava sa zaraďuje do kategórie pescetariástva, nakoľko veľa jedál, ktoré varím, sú väčšinou vegánske, avšak jeme syry, tvaroh, ryby a vajíčka - teda aj produkty, ktoré nám niekedy dopĺňajú rastlinné obedy či večere. Druhou vecou je aj to množstvo či enegické vyváženie jedla, ktoré počas dňa zjeme. Máme teóriu, že ľudia jedia viac, než reálne na doplnenie energie potrebujú, preto si strážime príjem, ku ktorému pridávame aj viac pohybu.
Cítime sa tak lepšie, a preto keď nám priniesli večerné menu s tým, že si prvú večeru vyberať nemôžeme ale až od zajtra, boli sme mierne zdesení. Ponuka obsahovala samé mäsové jedlá na spôsob zo školských jedální, teda: španielsky vtáčik, kuracie s brokolicovou omáčkou...atď. Vyzeralo to síce dobre, ale pri predstave, koľko úsilia vydávam celé mesiace na udržovanie si tvaru mojej postavy, bolo pre mňa neprípustné toto jesť až 7 dní o siedmej večer. Hlavne, ja už na to nie som vôbec zvyknutá, nakoľko večere sú pre nás tým najmenším a najľahším jedlom z dňa.
V ten večer sme teda dostali prídel kuracieho mäsa s brokolicovou omáčkou, ktorého sme sa ani nedotkli a ponuka na ďalšie dni jasne ukázala, že sa tento proces celý zopakuje.
Odišli sme preto z jedálne a opäť išli na recepciu - odhlásiť sa z večere. Pani recepčná už svoj tradičný usmev úplne pri nás stratila a snažila sa nás presvedčiť, aby sme ich kuchyni dali ešte šancu, pretože zajtra majú vegetariánsky ryžový nákyp a ďalší deň vyprážaný syr s hranolkami. Vysvetľovalo sa to veľmi ťažko, a pri mojom treťom zopakovaní vety, že nebudem platiť 14 eur za to, že zjem nastrúhanú mrkvu, čo si ľudia dávajú ako prílohový šalát - uznala aj ona, že to by bolo asi absurdné, tak nám peniaze vrátila, a my sme odovzdali jedálenské štítky.
Nemusím vám hovoriť ako hladní sme boli o ôsmej večer, keď sme naposledy jedli tuniakový sandwich na čerpacej stanici o 11 doobeda.
Našla som však neďaleko jedno vegánske bistro, ktoré sa stalo našim vtedajším lovebrandovým podnikom. Každému mäsožrútovi a aj vegánovi, ktorý bude prechádzať Starým Smokovcom ho odporúčame všetkými desiatimi, nakoľko už dlho sme nezažili tak milých pracovníkov, no a v kombinácii s krásnym moderným priestorom i chutným jedlom, to bolo skutočne výherné miesto.
BISTRO "IBA TU"
Prechádzka po okolí Starého Smokovca.
Náš druhý deň v tatrách sme strávili na atrakcii: Chodník korunami stromov.
Neviem, či po tomto výlete som bola nasledujúci deň len veľmi unavená, ale necítila som sa dobre. Vonku veľmi pršalo, mňa bolela hlava, a tak sme sa rozhodli, že celý deň strávime v posteli a budeme sa hrať nové Monopoly: Game of Thrones. Na kľúčku dverí sme teda zavesili oznam "zákaz vstupu -nerušiť" a začali sme sa hrať. Asi o hodinu nám bez dovolenia vrthla do izby chyžná, ktorá prekvapene zamrzla medzi dverami, keď nás uvidela. Neviem ako je možné, že získala také veľké sebavedomie vojsť do izby, na ktorej je jasne napísané, že tam vstúpiť nesmie. Jedna vec je, keby sa nedopatrením stala súčasťou intímnej chvíle vyrušeného páru, no na strane druhej, sme jasne videli zrkadlo toho, ako veľmi v "bezpečí" by bola naša technika uložená v izbe bez trezoru, aj po tom, čo sme oznámili zákaz vstupu. Pani sa rýchlo otočila k svojmu vozíku, vytiahla uteráky a povedala: ,,Prepáčte, že som vás vyrušila, ale pán ma požiadal o výmenu uterákov." V tom okamihu som sa upokojila, pretože som si na okamih myslela, že ide skutočne o snorenie v našej izbe, o ktorej iste celý hotel (zamestnanci) vie, že je beztrezorová. Pozrela som sa na Adama, usmiala som sa a poďakovala som mu, že vybavil nové uteráky. Adam však nereagoval a bez pohnutia sledoval vystresovanú upratovačku, ktorá nám priniesla uteráky bez toho, aby vzala tie pôvodné. Rýchlo zabuchla dvere a odišla z chodby. ,,Ja som žiadne uteráky ale nechcel, natiahla sa po ne až v okamihu keď videla, že tu sme." Utekala som preto na chodbu, že ju upozorním, no všade zavládlo ticho a po pískajúcom vozíku už nebolo ani stopy.
Táto situácia ma presvedčila o tom, že brať si so sebou všade všetky veci, bol ten najlepší nápad.
S ostatnými dňami sa nám spájajú už len príjemné okamihy.
Štrbské pleso.
Jazierka lásky.
Zaľúbenci pri jazierku lásky do lavičky vryli svoje iniciály.
Žiadne komentáre