Poviedka: Vrchol

Vietor hučí pri každom náraze o tenkú vrstvu skla. Napriek tomu, že zvuková intenzita prúdenia dominujúceho vzduchu je v  zimné dni bežne zachytiteľná, dnes akoby zmizla úplne. Počuť je len blkot vlastnej náruživosti, ktorá ich vzájomne páli a tým si dokážu pripustiť fakt, že to láska medzi nimi roztancovala vychladnuté telo. Malé bozky vtláčajú starostlivo sny do tmou ponorenej pokožky,  ktorú odhalil len lom svetla unikajúci pomedzi žalúzie. Keď pery ucítili prichádzajúce chvenie, konček nežného jazyka vytušil tempo blížiaceho sa vrcholu -hladí aj naďalej napnuté obrysy siluety, ktoré túžili byť ochutnané. Nastalo nečakané ticho. Sekunda odbila stret roztúžených očí. Tie sa zaleskli plamienkom pouličnej lampy. Bol to okamih venovaný poslednému pohľadu, ktorý ju ubezpečil, že je tu pre ňu, a nič sa na tom nezmení.

,,Všetko je v poriadku," pošepkal jej so zatajeným dychom. 

Strapaté vlasy obkľúčili tvár, hlava padla do hĺbin mäkkého vankúša a telo načisto stráca kontrolu pod pocitom povolenia.

Žiadne komentáre

Back to Top