Priznania #7

Na instagrame som zdieľala anketu, či by som mala opäť napísať nové priznania, nakoľko ide stále o jeden z najčítanejších formátov na tomto blogu. Takmer všetci ste odhlasovali "áno" preto som si dala nejaký čas a postupne zaznačila niekoľko spontánnych priznaní. Zároveň tým, že tento článok je pre rok 2020 mojou poslednou publikáciou, urobila som z priznaní trošku väčší špeciál, ktorý dopĺňajú aj moje krátke príbehy zo života. Hádam sa v niečom nájdete taktiež, a budete všetko brať výhradne s humorom, veď s ním by sme mali do roku 2021 aj vykročiť.  :)


PRIZNÁVAM SA, ŽE:


1. Nepijem alkohol ani kávu, neuznávam energetické nápoje. Nikdy som nevyskúšala cigarety ani trávu či inú zakázanú látku. (Ak ste ma ale na Instagrame niekedy uvideli so šálkou "kávy" bola to buď horúca čokoláda, alebo Caro nápoj).


2.  Do klubu som išla prvýkrát ako 20 ročná (na školskú vianočnú akciu) a druhý zároveň i poslednýkrát ako 23 ročná - aj to som odišla z oboch miest po hodine aj pol. Na alkoholické akcie ako sú imatrikulácie, byty, chaty, lyžiarske výcviky v škole či dozvuky atď. som nikdy nebola, pretože účel, aký sa ukrýva za takýmito výletmi mi nič nehovorí. Zároveň som ale aj veľmi nespoločenský typ, ktorý mal vždy žiarlivých partnerov, takže som si na strane druhej aj uvedomovala, že takúto zábavu vyhľadávať nielenže nechcem ale ani nesmiem. 


3. Nič v mojom živote nemôže byť "bežný stred". Buď ma ľudia majú radi celým srdcom, alebo neznášajú, buď robím veci na 100% alebo neurobím nič, buď som šialene zamilovaná, alebo človeka nenávidím, buď mám dni veselé (tých je samozrejme viac) alebo smutné, neviem aké to je mať sa proste "fajn". Vraj za to môže moja osobnostná rozpoltenosť kvôli tomu, že som blíženec - ale nechcem sa vyhovárať.


4. Vždy som vedela, že budem mať zahraničné priezvisko, lebo si vezmem muža, ktorého priezvisko nebude znieť slovensky. Nepáčia sa mi slovenské mená ani priezviská a neuznávam koncovky "ová". O to úsmevnejšie mi príde fakt, že z oboch vážnych vzťahov, čo som mala/mám, sa obaja muži volali priezviskom cudzojazyčne hoci boli slováci. Nebol to cieľ ani nevyhnutná podmienka, bola to milá náhoda, ktorá mi potvrdzovala, že tak to má skutočne byť. (Teda áno, už sa volám celým menom zahranične).


5. Ak ma niekto nepozná a nič o mne nevie, častokrát ma kvôli "emo vzhľadu" zaradí do LGBT+ komunity. Veľmi tomu nerozumiem, hoci je pravda, že ak mám povedať pomer záujmu o mňa zo strany pohlavia, tak väčšinou som vždy dostala návrhy od dievčat než mužov. Kvôli tomu som sa ocitla aj  párkrát vo veľmi nepríjemných situáciách, kedy si niektoré kamarátky zle vysvetlili môj pozitívny postoj k nim. Akurát pri mne je to ten najväčší paradox, pretože som asi ten najviac, mužmi pobláznený typ dievčaťa. 


6. Nešoférujem hoci mám vodičský preukaz. Vždy som bola presvedčená, že budem na šoférovanie extrémny talent, lebo v našej rodine skôr vnímam vzorec, že ženy sú lepšie vodičky - čím si zabezpečujú slobodu. Ale ja sa za volantom necítim absolutne dobre. Mám pocit, že som v tomto ešte strašné dieťa a nedokážem fungovať s takým pocitom ťaživého strachu, že môžem niekomu ublížiť na živote.


7. V detstve som veľmi dlhú dobu verila na to, že existujú víly. Čítala som príbehy o vílach Gwyneth Reesovej či Daisy Meadowsovej a verila, že raz aj ja stretnem vílu, s ktorou budeme kamarátky. Vytvárala som si preto z kartónových krabíc aj domčeky s malými postieľkami - keby sa rozhodli ma navštíviť, aby mali kde spať. Myslím si, že tak reálne okolo 15tich som sa zmierila s faktom, že sa tak asi nikdy nestane.


8. Vo všeobecnosti som ako dieťa oplývala neuveriteľnými fantáziami (možno aj preto som často na 1. stupni končievala v riaditeľni). Tým, že mi rodičia nedovolili hranie sa hier na mobile ani na PC, a tak mi nezostávalo nič iné, len si vymýšlať príbehy a veriť im. Zrejme aj preto sme sa so sestrou ešte do veľmi neskorého veku spolu hrávali na školu, mamu a dieťa, zbojníkov, špiónky či tajných agentov. Naopak v družine a neskôr v škole cez prestávky som zas svoju fantáziu pretvárala do písania krátkych príbehov, či maľovala komiksy, ktoré si kolovali spolužiaci medzi sebou.


9. Posledné roky som bojovala s veľkým nevážením si seba a svojho zdravia - a až 4 roky trvalo, kým som sa už takmer úspešne preniesla cez  traumatické obdobie môjho teenagerstva i mladej dospelosti. (Viac v článku TU).


10. Mám ukončenú 10 ročnú základnú umeleckú školu v obore: spev (spolu s teóriou hudby a klavírom). Chcela som ísť na konzervatórium, ale napokon kvôli puberte - mutácii hlasu som sa bála ísť v 9. ročníku na prijímačky. Rodičia ma preto dali na matematicko-fyzikálne gymnázium, kde moja umelecká časť pretrpela všetky dni čo som obetovala tej škole. Totiž, ak existuje človek čo je vyslovene hlúpy z matematiky, fyziky, informatiky a chémie- som to ja. Kde sú čísla, tam končí moja radosť, no kreatívnej činnosti som sa vždy venovala aspoň doma, a preto vznikol aj tento blog.


11. Teraz mi tak spontánne napadlo, že som antitalent aj na cudzie jazyky i všetky pohybové aktivity, akými sú tancovanie a športy. Často preto doma zo srandy hovorievam Adamovi, že som totálne nepoužiteľný človek do dnešného života. Teda po týchto oblastiach rozhodne aj som! Adam mi však vždy s pobavením odpovie: ,,niekto musí byť aj na ozdobu, ale ty okrem iného aj vieš vynikajúco variť". To, že mám problém s tradičnými predmetmi v školách, som ale tušila už dávnejšie. 

  • Na základnej škole ma okrem výtvarnej, hudobnej a technickej náuky nebavilo naozaj vôbec nič. Na výtvarnej som pokračovala v kreslení komiksov, na hudobnej som bola najlepšia z triedy, pretože som už dávno všetky noty a stupnice vedela, a na technickej som vynikala v kuchyni, pri šití i vyšívaní aj pestovateľských prácach. Malo to svoje výhody, pretože si ma neskôr všimol školník, a častokrát ma vypýtal z bežného vyučovania, aby som mu pomohla zašiť hrubé žinenky v telocvični, lopty a zástery, či pripravila pomazánky a chlebíčky pre návštevu školy. 
  • Na strednej škole ma až nadpriemerne bavila slovenčina a literatúra  (milovala som gramatiku, aj ma veľmi bavilo sa učiť o rôznych obdobiach, písať eseje) a Náuka o spoločnosti (psychológia, sociológia, filozovia...). Aj preto som sa na vysokú školu rozhodovala medzi písaním - žurnalistikou, alebo psychológiou. Napokon som úspešne skončila vysokú školu, so zameraním sa na print - žurnalistiku. Vďaka tomu som zároveň zistila, ako nesmierne dôležité je vybrať si odbor, ktorý vám sedí a vás baví, lebo som sa vždy vnímala za zlého a slabšieho študenta na strednej škole, ale vysoká ma tej nálepky úplne zbavila, lebo som patrila k "triednym bifľám". Nuž, kde je porozumenie, je aj vôľa. 

12. Je veľmi málo kníh a filmov, ktorých obsah by som bola ochotná prijímať. Vyhľadávam len rozprávky, alebo ťažké psychologicko-sexuálne témy, často s odkazom na skutočnosť, či aspoň tabu problematiku. Väčšinou sú to rozdielové vzťahy medzi starším mužom a mladým dievčaťom (alebo naopak), medzi rovnakým pohlavím, o prostitúcii, psychických problémoch, rôzne životné príbehy ľudí z éry 18. - 19. storočia - jednoducho všetko čo sa týka akejkoľvej psychickej zvrátenosti, alebo spoločnosťou odmietanej zákonitosti. Avšak to, že vyhľadávam takúto literatúru a knihy, neznamená, že trpím nejakou sadistickou úchylkou trudných osudov, práve naopak. Rada v ukrytých posolstvách hľadám odvahu, nádej a snahu hlavného hrdinu. Nejakým zvláštnym spôsobom sa práve vtedy dokážem postavou nadchnúť a byť tým celkom pohltená. Samozrejme komédie, paródie, horory či sladké romantiky je presne niečo, čo nikdy nevyhľadávam a teda ani nepoznám. 


13. Som nezdravo citovo naviazaná na svojho psa Muffina. Neviem aký typ materinskej lásky k nemu prechovávam, ale jedno viem určite, ak by som si mala vybrať či zachrániť jeho alebo mojho partnera, vždy by som si vybrala Muffina. S týmto faktom som oboch mojich priateľov hneď na začiatku vzťahu oboznámila, a začali to brať s porozumením, až keď spoznali jeho rozkošnú maličkosť. Šialeným spôsobom sa preto už od mojich 14tich bojím okamihu, kedy oň prídem, pretože viem, že sa s tou stratou nikdy nevysporiadam. 


14. Veľmi často mám pocit, že som zložená naozaj z dvoch úplne odlišných osobností. Prirodzene som veľmi nesebavedomý, uzatvorený - introvertný človek, ale akonáhle sa ocitnem v nejakom konflikte, vo vyhrotenej situácii, alebo pri človeku, o ktorom viem, že má so mnou bytostný problém - naberám veľmi rýchlo sebavedomie a silu sa postaviť čomukoľvek, čo sa mi len náznakom snaží narušiť harmonický deň/dobrú náladu. Toto je niečo čo máme s Adamom veľmi veľmi spoločné, pretože sme obaja neriadení cholerici. 


KDE MA MÔŽETE SLEDOVAŤ?

INSTAGRAM | YOUTUBE


PREČÍTAJ SI AJ MOJE STARŠIE PRIZNANIA

2 komentáre

  1. Aj ja som sa dlho držala snových predstáv o rozprávkových svetoch víl a podobne. V skutočnosti som vedela, že to tak nie je, ale rada som tomu verila a hovorila som si, že si to všetko ľudia nemohli len tak vymyslieť - niekde to pôvod muselo mať. :) Vždy som rada čítala knihy a dodnes sú mojou cestou do iných ríš a životov. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Uzasne, vystihnute. ♥️ Ja som to mala/mam uplne rovnako.

      Odstrániť

Back to Top