Ak mám spomenúť jednu vec, na ktorú som za posledné roky hrdá, tak je to schopnosť byť k sebe na 100% úprimná, teda vedieť povedať nie sebe aj ostatným ak sa na niečo celkom necítim. Zdá sa to ako banálna fráza, avšak je skutočne jednoduché zaujať v našej prísne nastavenej spoločnosti odmietavý postoj? V minulosti som pre toto veľmi trpela, pretože očkávania istého správania sú dopredu určené i sme k tomu odmalička vedení. Nemali sme vtedy možnosť popísať naše obavy, lebo niekto druhý za nás vyhodnocoval situáciu ako bezpečnú, teda zvádnuteľnú. Uplynulým časom sa ale prirodzene prispôsobujeme nastaveným normám a tým sa zabúdame riadiť vnútornými pocitmi - čo je hlavný problém. Ak by som počas rannej dospelosti vedela, že niektorým situáciám, ktoré ma neprimerane rozrušujú sa stačí vyhnúť alebo si ich prispôsobiť na znesiteľnú úroveň, nemala by som zrejme dnes úzkostné stavy. Tie však prirodzene prišli - žiaľ som nielen veľmi emocionálne založený človek, ale zároveň o čosi rýchlejšie strácam nad sebou kontrolu v nekomfortnom prostredí. No vďaka terapii už viem, že kľúč k oslobodeniu mysle je ukrytý práve v sebapoznaní / sebaakceptovaní.Moje začiatky sebapoznávania v tejto oblasti neboli vôbec jednoduché, nakoľko som často bojovala so zlým pocitom, že ak nezachovám vyžadovaný postoj, stane sa zo mňa v očiach druhých ľudí zlý či arogantný človek. Takéto označenie je niečo, čo nechcete aby vám okolie udelilo, lebo sa s tým nielenže nestotožňujete (takí nie ste), ale robí to z vás problematického jedinca v spoločnosti. Napriek týmto skutočnostiam, som sa však jedného dňa rozhodla ľuďom hovoriť nie, čím som sa chcela dištancovať od toxického okolia. Človek by sa nemal cítiť previnilo kvôli tomu keď niekam nechce chodiť, niečo nechce robiť, nechce tráviť čas s niekým, kto ho vyčerpáva, niekto mu je nesympatický, niekoho nemá rad.
Počiatok zmeny teda spočíval len v jednoduchých otázkach a pravdivých odpovediach: "chcem to? - nie, budem cítiť z toho napätie? - áno, budem vnútorne cítiť hnev?- áno, má ma ten človek rád? - nie, mám toho človeka aspoň trochu rada ja? - nie, stojí mi to za to? - nie."
JE TO ZVYK Z DETSTVA
Rodičia nás učili akceptovať všetky deti/dospelých v našom okolí, lebo tak je to slušné a sa to patrí. Nikto sa nezamýšlal však nad tým, že to dieťa nechce niekam chodiť kvôli prostrediu, ktoré je pocitovo pre dušu konkrétneho dieťaťa zraňujúce. Alebo napríklad, že sa dieťa nechce s niekým hrať preto, lebo to druhé dieťa mu je nesympatické. Rovnako to predsa funguje medzi zvieratami, kedy sa na základe pocitu i vône zbližujú či odcudzujú. Každý máme v sebe iný náboj, inú príťažlivosť, ktorá pre niekoho je zaujímavá, vzrušujúca a to podporuje v človeku záujem, ale je tu rovnako aj tá druhá stránka. Sme totálne názorovo, povahovo a výchovovo rozmanitý národ - je tak úplne normálne k niekomu (ne)inklinovať - čo nie je nikoho vina.
JA LEN CHRÁNIM SVOJU DUŠU
Ja takéto trecie strety riešim úplne prirodzene bez akýchkoľvek obáv, jednoduchým nerozprávaním sa. Ak mi človek nesedí, určite nemám chuť sebe ani jemu znepríjemňovať život tým, že by sme spolu mali nejakým spôsobom interagovať, lebo by sa to vzhľadom na vzťah patrilo. Toto je veľký problém hlavne v rodinách, keďže je rodina vždy prezentovaná za tú najdôležitejšiu sociálnu skupinu, z ktorej vychádzame (no si ju nevyberáme narozdiel od partnerov), avšak skupinu tvoria jednotlivci. Jednotlivci majú individuálne osobnosti. Osobnosti sú rozmanité, preto predsa nemôžeme u každého vychádzať z rovnakej podstaty.
Pri takýchto okamihoch je zároveň správne sa aj zamyslieť nad tým, čo je na tom druhom ten nekompatibilný rušivý element. Ide o prirodzenú nepríťažlivosť, alebo ten človek má niečo nedosiahnuteľné čo mne chýba.
Veľakrát som sa stala terčom vo vyhrotených konfliktoch, intrigách, ohováraniach len preto, že ten druhý v sebe nemá vysporiadané niečo čo ja mám a tým sa stávam rušivým a nenávidenia hodným objektom.
NIKOMU NEMUSÍTE NIČ DOKAZOVAŤ
To je dôvod prečo ani pri takýchto situáciách netreba nezabúdať na svoju dobrú ľudskú stránku a vedieť veci skutočne nechať plynúť samé. Tým mám na mysli, že aj keď niekoho nemám rád, nebudem predsa voči nemu chystať úklady. Stačí ho vypustiť zo života, a tým podporiť pokoj, harmóniu a lásku vo vlastnom vytvorenom okruhu. Je to nesmierne oslobudzujúci pocit, nakoľko ak nemáte o niečom vedomie, nie je dôvod cítiť akýkoľvek hnev a neistotu. Samozrejme, asi sa preto nikdy nedá vyhnúť pri takýchto ľuďoch označeniam, ako je osoba arograntná či neochotná, ale na tom predsa vôbec nezáleží. Prečo by ste mali niekoho s iným mentálnym nastavením a inteligenciou presviedčať o tom, že ste ten najláskavejší a najveselejší človek na svete? Tí, ktorí sú vo vašom srdci a majú v ňom špeciálne zaslúžené miesto, vás predsa majú radi kvôli tomu, lebo to veľmi dobre vedia. Tí druhí to vedieť nemusia a majú zas svoje sociálne prostredie s ľudmi im podobnými.
KDE VŠADE MA MÔŽETE SLEDOVAŤ?
Žiadne komentáre