Výchova

Dnešné ráno som sa zobudila veľmi prudko a vystrašene, pretože sa mi snívalo o oslave narodením mojich rodičov. Uskutočnovala sa vo vyzdobenej záhrade, akú možeme často vidieť v amerických filmoch, ktoré končia svadbou "za domom", avšak tu nešlo o oslavu lásky, ale práve narodenia. Všetci pozvaní hostia povrchnou konverzáciou a nevkusnými šatami podporovali vážnosť oslavy ich 50. narodenín. Odrazu si pamätám, že sa všetka pozornosť hlučného davu obrátila na mňa. Adam mi strčil do rúk mikrofón (čo ma veľmi nahnevalo, pretože on najlepšie predsa vie ako neznášam pozornosť) a sebavedomo ma vyzval, aby  som zapriala svojím rodičom prvá, nakoľko som ich prvorodené dieťa. Ušla som - a jediné čo som dokázala vnímať bol vzďaľujúci sa piskot mikrofónu, ktorý som kdesi zahodila. Zvuk sa mi prepojil s budíkom, ktorý hlásil, že je 7:45 ráno. ,,Nemôžeš si konečne zmeniť zvuk toho budíka?" Rázne som vyhrešila spiaceho Adama, a myslím, že som cielene použila nahnevanú intonáciu hlasu, lebo som stále v hrdle pociťovala "knedlík" strašnej hanby z nezvládnutej situácie v sne, ktorá sa stresovo nápadne podobala na moje prezentácie v škole. Rýchlo som sa k Adamovi pritúlila, a povedala som mu, že som bola rozrušená, preto som možno znela nahnevane. Vôbec ma nepočúval a spal ďalej.

Pred takýmito intenzívnymi snami je vždy maličký podnet, kvoli čomu mi podvedomie vykreslí nezmyselný príbeh. Inak to nebolo ani tentokrát, lebo predchádzajúci večer sme sa so sestrou bavili práve o darčeku pre mojich rodičov na okrúhly sviatok, a ešte neskôr na to sme sa s Adamom rozprávali o tom, ako veľmi na človeka vplýva výchova rodičov. Vymieňali sme si rôzne príbehy, ktoré boli niekedy veselé a inokedy smutnejšie, až sme sa dostali k jednej nepodstatnej, a preto o to vážnejšej spoločnej spomienke z minulého roka, kedy sme si uvedomili, ako veľmi sme naučení reagovať na štýl našich rodičov:

Totiž, s Adamom často chodievame ráno/doobeda na dlhšie prechádzky, a tým, že bolo leto, navrhla som zastaviť sa v obchode, aby sme si kúpili nanuk. S plnou taškou sladkostí sme kráčali k bytu, no odrazu sa Adam zastavil a opýtal sa ma, či si môže dať jeden nanuk pred raňajkami. Okamžite som zareagovala, že nie - nanuk smie až po jedle. Vrátil teda zamrznutý výrobok naspäť do tašky a pokračovali sme veselo v chôdzi. Zarazila som sa, pretože som si takmer okamžite uvedomila, ako absurdne sme sa zachovali v takejto nepodstatnej situácii. Ihneď som nanuk vytiahla a dala som ho Adamovi do rúk so slovami: ,,Neviem, kde si nadobudol pocit, že sa ma musíš pýtať na povolenie si dať nanuk pred raňajkami. Rovnako neviem, kde sa vo mne našla toľká drzosť ti to automaticky zakázať. Sme dospelí ľudia predsa, robme si čo chceme...a nanuk pred raňajkami? Dajme si rovno tri a raňajkovať už ani nemusíme." Obaja sme sa rozosmiali, a naozaj sme zjedli na schodoch pred kostolom celú tašku čokoládovej pochutiny.

Ide vo výsledku o milú situáciu s poučným koncom, kde uvedomenie si automatického konania prišlo skôr, než sme stihli prísť domov. Často sa k tomuto príbehu vraciam či už pri konverzáciách, alebo vnútornom učení sa, pretože to zanechalo vo mne jednu podstatnú otázku: Nakoľko skutočne reagujem spontánne a nie naučene. Priznám sa, že to sama neviem povedať.

Viem však, že bez mojich rodičov by som dnes nebola ani náznakom tým, kým som dnes, a ja som za to rada... že kto som.

PREKVAPILI STE NIEKEDY SAMÝCH SEBA V PODOBNOSTI VAŠICH RODIČOV?