Keď mi chýbaš

Hľadím na mesiac. V rušnom meste, na hlučnom mieste, kde mrazivý tok myšlienok vytrhávajú z príbehu len nezmyselné bľaboty ľudí okolo mňa. Veselo konverzujú o svojom dni, práci i posteľných dobrodružstvách, ktoré vraj, nie sú také ako kedysi. ,,Cudzie rozhovory sa nemajú počúvať," vyhreší samú seba, no nahlas vyrieknuté zážitky nemožno viac prehliadnuť.
Žiarlim. Pretože sa nachádzam v strede hlučného diania, prázdna bez povedomých veselých ozvien v srdci. Utíchli.
Len nemo sedím s bolesťou v hrudi a hľadím na mesiac. Vnímam ho zreteľne ako tlmene žiarivý objekt, ktorý sa zdá byť tak blízko, že ľahkým natiahnutím ruky by sa jeho povrch dal pohladiť.
Mýlila som sa, no i tak silné nutkanie dotknúť sa viditeľného bodu na oblohe - ma prinútil vystrieť ruku a odvíriť oblaky, ktoré zahmlievali jeho oblé tvary. 

Som blázon. Vždy som bola.

Žiari tak mocne, až mi jeho studené odrážajúce svetlo pohladí oči. Tie, ktorým sa chce tak veľmi plakať. Prehltnem žiaľ a zodvihnem opäť pohľad k nočnému slnku.

,,Myslíš na mňa, keď pri tebe nie som? Cítiš ma, keď sa moje telo chveje zo samoty?" vnútorne sa pýta bez toho, aby vydala čo i len hláska.

2 komentáre

Back to Top