Podobnosť hľadaná v závisti

Občas sa stáva, že prídu dni kedy má človek pocit, že úspech drží pevne v dlani. Neubehne ani zlomok týždňa a zmysel pre nadhľad sa môže pretvoriť do vnútorných otáznikov a pochybení o svojej skutočnosti. "Som naozaj tým, za akého sa považujem?" V momente, ako nastanú prvé otázky, zvykne do srdca vstupovať nuda, depresia a pocit neuchopiteľného prahnutia po spokojnosti. Vnútorný hlas šepká pokyny k zmene, ale duša je natoľko zviazaná, že vlastná hrdosť sa snaží odôvodniť bolestivý stav, argumentmi nedotýkajúcich sa chýb svojho konania. Prirodzene, človek nechce byť zodpovedný za svoje rozhodnutie a preto je ľahšie sa postaviť do pozície viny okolností, činmi druhých ľudí či svojej prirodzenej povahy, ktorá nedokáže pustiť -sebe samému odpustiť. Keď sa stráca vlastná úprimnosť časom sa vnútorný svet uzamkne a obkreslí na svoj povrch líniu života niekoho iného. 

No veci nikdy nie sú jednoduché a tlmením svojich ospravedlnených emócií sa pokoja nedá dotknúť. Spokojnosť je stav, ktorý musí byť neustále stimulovaný aktivitami, odhodlanosťou i odopieraním si množstva vecí, ktorými sa následne buduje tá správna cesta. Avšak je potrebné si uvedomiť, že každý vníma správnosť a absolútnu spokojnosť celkom subjektívne -a tým je nastavená v hodnotách  úplne inde. To je v poriadku, lebo keby život pozostával z celoplošnej líniovej paralely, nevznikli by preplety osudov, životné milníky a ani situácie, z ktorých si je potrebné vziať ponaučenie i dávku nehy. Dnešné nastavenie sveta je však o čosi zvláštnejšie než to bolo v minulosti. Sociálne siete sa využívajú ako prostriedok možnosti podpory  zidealizovania či potvrdenia si vlastnej reality. Všade sú čísla, tváre či spôsob života, na ktorý sa najprv zvykne človek pozerať cez prsty a neskôr začne hľadať podvedome svoju existenčnú  podobnosť i prepojenosť s človekom, pri ktorom na to nemá najmenšie právo.
No registrujú sa, ich okolie sa spája poznaním niektorých osôb, okamihov aj náhodným stretom v minulosti. Preto vzniká pocit nároku a falošnej vzájomnej podobnosti či potreby čerpať z prítomnosti vybranej osoby. Žiť v ilúzií, že máte veľa spoločného, pretože pochádzate z podobných podmienok, ste podobné povahy, máte podobné veci je len výplod fantázie frustrovanej strany, hoci vám dáva sebavedomo najavo rozhodnosť v postavení.

Všimli ste si, že v dnešnej dobe sa začínajú okrem spôsobu života závidieť dokonca aj problémy? Tie sú akoby novodobou ukážkou toho, že sa v človeku nachádza ľudskosť. Akoby si každý túžil prejsť niečím silene náročným, aby v očiach druhých mohol pôsobiť napokon statočne a tým o sebe vyhlásiť, že je iný. Nie je kúzelné byť práve naopak tým obyčajným? Spontánnosť, voľnosť a svedomitá koncentrácia sa výhradne na svoj život je podľa mňa oveľa krajším prvkom v živote, ako hľadať v nezaujímavých charakteroch  niečo netradične iné -hodné k obdivu. Ale je to inak. Ľudia, čo majú o sebe omylný úsudok sú väčšinou na pohľad sebavedomé bytosti, ktoré majú neustálu tendenciu sa porovnávať s niekým, kto ich v živote svojím spôsobom irituje. No v skutočnosti v sebe živia pocit túžby sa im vyrovnať a preto sa neskôr  zvyknú na nich upínať a hľadať podobnosť. Nie sú ani náznakom sami sebou -len chorou ozvenou blúdiacej bytosti.

Myslím si, že niekedy človek závidí druhým viac než je prípustné, pretože sa na povrch nedostáva také množstvo miery podnetov, ktoré by ten pocit mali právo vyvolať. Treba si však uvedomiť, že niektorí ľudia môžu mať svoj svet (ktorého nie ste súčasťou) ešte viac fascinujúco-mnohotvárnejší než ten čistý povrch, ktorý vnímate a sa k nemu slepo prirovnávate. Preto je zbytočná snaha prijímať obrys niečoho cudzieho, keď vnútro valí hnev na podstatu seba samého.