Cesta

Keď sa človek objaví v priestore, ktorý ho každým nárazom kolesa o predelenú  koľajnicu jemne pokolísa, zvykne sa realita s pribúdajúcou únavou črtať o čosi zmyselnejšie.
Pán, ktorý neustále odopína hnedý nemoderný kufrík, čo pripomína skôr nahrubo prešitú tašku -odrazu nie je rušivým elementom celej cesty, ale prispievateľ praskajúceho tónu, ktorý sa stráca v ruchu všetkých tých ostatných uponáhľaných zvukov.

,,Aj tak by som radšej bola sama," ticho zamrmlala nasadzujúc si slúchadlá a prudko odklonila opretú hlavu zo smeru mihotu, rozprávajúcich sa ľudí. Neuvedomila si, akej blízkosti sa jej pravá strana tváre odrazu nachádza pri presklenom okne. Jemne čelom zabrzdí o tvrdý i ľadový povrch. Nevenuje tomu viac pozornosť a s pokročilou únavou tela, zatvára oči -nechce tu byť, zároveň cíti vnútorné vzrušenie či nedočkavosť, ktorá je len klamlivou emóciou vďaka vysnívaným obrazom reality, vybavujúcej sa pred očami. ,,Už som pri tebe," posadil sa k nej celkom blízko. Celé telo sa z momentu prekvapenia trhlo a zavalila ju prichádzajúca horúčava, ktorá rozpálila inak chladné zaspávajúce líca. Dotykom ruky hladiacej matný povrch čiernych nohavíc jej dal najavo, že nikam nepôjde a tak môže spokojne oddychovať aj naďalej. ,,Musíš aj trochu odpočívať", naklonil sa a vtisol jej láskavý bozk pomedzi strapaté vlasy. V ten okamih sa jej celkom zovrelo hrdlo. Oči začína rezať prichádzajúci pocit nezastaviteľného hromadenia sa sĺz. Posledné mesiace tvár zaznamenáva emócie tečúce po lícach o čosi častejšie, pretože je neustále ohromená z množstva lásky, akú vo svojom živote cíti.

Keď sa človek objaví v priestore, ktorý ho každým nárazom kolesa o predelenú koľajnicu jemne pokolísa, zvykne sa realita krytá s úpadkami do spánkovej ríše črtať o čosi zmyselnejšie. Niekedy to však býva jediná cesta, ako prinútiť telo hriať napriek tomu, že chladne.

1 komentár

Back to Top