Priznania #4

V práci som skončila o čosi skôr, a tak som sa rozhodla využiť pár minút voľného času a zamierila som rovno k Adamovej škole. ,,Aspoň ho prekvapím", pomyslela som si a vykročila proti prudkému vetru. Už si ani nepamätám na moment, kedy som sama v tichosti blúdila Bratislavou či absorbovala podnety prichadzajúce z rušného mesta. Telom mi odrazu prešiel mrazivý pocit voľnosti a veselo som sa rozbehla k cieľu. Cesta bola už od začiatku zvláštna. Bolo ticho, neustále fúkal príjemný studený vietor a jediné čo sa dalo sluchom zachytiť je náhle škrípanie električkových bŕzd, ktoré sa niesli celou ulicou. Ľudia nečakanému ruchu nevenovali takmer žiadnu pozornosť a vtedy som si všimla aká prázdnota sa nesie celým okolím.
Možno som poslednú dobu na podnety o čosi viac citlivejšia ako v minulosti, no nedokázala som si tú skutočnosť nevšimnúť. Totiž spozorovali ste, že ľudia akosi prestali mať výraz tváre? Žiaden povedomý či zaujímavý stimul (popud), ktorý by vás prinútil premýšľať nad človekom aspoň tých pár sekúnd kým ho úplne nestratíte z dohľadu. Všetci majú sklonené hlavy do svojich mobilov a vôbec si pritom nevšimli, že dnes je magickosť cítiť celou oblohou. Ako kráčam zamyslene ďalej, prestala som vnímať signály z okolia a úplne som odviazala myseľ či stratila pozornosť nad svojimi krokmi. Nohy ma viedli k cieľu akosi samé, preto je v poriadku trochu popremýšľať nad životom, ľuďmi a tajnými dychvyražajúcimi podnetmi, ktoré som nazbierala za posledné dni. Ani neviem ako, pristihla som sa s mobilom v ruke zapisujúc si pár priznaní o mne, ktoré mi nečakane prebleskli hlavou. 

1. Pokiaľ sa so mnou niekto dospelý rozpráva bez rešpektu a úcty, alebo so mnou jedná ako s dieťaťom, tak u mňa skončil na plnej čiare. 

2. Nevoňajú mi žiadne dámske voňavky. Jedno obdobie som preto používala tatinovu, lebo sa mi veľmi páčila. Viem, že existujú aj unisex voňavky - skúšala som všetky ponúkané vône na trhu a stále to vo mne nezanechávalo príjemný pocit. 

3. Autobusom do/zo školy som sa učila chodiť až dva roky, pretože som sa bála byť v malom uzatvorenom priestore (z ktorého nie je úniku) s cudzími a podivnými ľuďmi. 

4. Z duše neznášam, ak si niekto myslí, že ma pozná...pretože v tom momente by malo byť preňho zrejmé, že nevie o mne vlastne nič. 

5. Ľuďom skôr či neskôr poviem, čo k nim cítim.  Je jedno či sa jedná o to, že niekoho mám rada, že cítim lásku, sympatiu, príťažlivosť... . Rovnako dávam aj patrične najavo ľudom to, že mi vadia, a že v mojom živote nikdy nebudú hrať žiadnu úlohu. 

6. Nikdy neberiem veci späť.  Snažím sa stále držať svojich zásad, pocitov a pravdy. Avšak ak zistím, že som sa niekedy v niečom vážne splietla, viem sa okamžite hrdo a s hanbou ospravedlniť aj najväčšiemu "nepriateľovi".

7. Pred zrkadlom si niekedy aj hodinu trénujem reč pri reálnych situáciach, ktoré by mohli nastať. Dookola a dookola si cibrím tón a opakujem argumenty, kým sa mi nezaryjú do pamäti tak hlboko, že  aj po surovej bitke by som to vedela  bez zasekávania povedať. 

8. Keď si  preplním svoj denný limit sústredenia, premýšľania či písania - prestávam reagovať na okolie. Nikoho nepočúvam a neodpovedám. 

9. Ak ma náhodou začne priťahovať rovesník, tak je to väčšinou outsider. Muž, ktorého by bežné ženy nechceli, lebo im príde zvláštny a nezaujímavý. Takýto muži sú väčšinou nezadaní 
a neskúsení - to ja veľmi rada. 

10. Do detailu skúmam mužov.  Pohyby pier, štýl usmievania sa, vrásky, ktoré vznikajú pri úsmeve, pohyb očí, vo vnútri stopujem dĺžku stretu očí, premietam si jeho hlas a pri obíjmaní sa tlačím najviac ako môžem, pretože si chcem ten pocit dokonalo zapamätať a pri zaspávaní si ho vedieť realisticky prehrať v hlave.

11. Som nezdravo senzitívna na nečakané dotyky. Ľuďom a kamarátom zakazujem sa ma akokoľvek (samozrejme priateľsky) dotýkať, pretože aj obyčajné položenie ruky (pri odsunutí ma z cesty) na rameno ma vedia odrovnať na niekoľko hodín. Ruky mi začnú brnieť, strácam dych a som nútená nad tým premýšľať ešte niekoľko dní. 

Teraz sa mi priznajte v niečom vy!

2 komentáre

  1. Ahoj, zajímavý a hezký článek. A když se mám přiznat, tak já jsem extrémně citlivá a empatická. Rozbrečela jsem se i u animovaného videa se sněhulákem, kterého zapomněli v lednici :D

    OdpovedaťOdstrániť

Back to Top