Asi som sa zmenila...

Poznáte ten pocit, keď vnímate vlastné napätie, ale nedokážete si logicky vysvetliť, prečo ten nepokoj vôbec cítite? Ja sa vo veľmi podobnom stave cítim už niekoľko mesiacov, no namiesto toho, aby som sa snažila nájsť správne odpovede - som svoju myseľ zabávala odviazanými rozhovormi s priateľmi, varením, veľkým upratovaním domácnosti, prechádzkami na nových miestach a podobne. Avšak aj pri tomto rutinnom spôsobe života človek na okamih spomalí a povie si, niečo je inak. A ja som nedokázala identifikovať, či "to inak" je niečo, čo mi robí radosť, alebo naopak spôsobuje smútok.


Dnes už poznám odpoveď na svoje nevysvetlené pocity - jednoducho som sa za posledný rok, vo veľa veciach zmenila a prichádzam do obdobia, kedy sa s mojím novým JA spoznávam. Takto to môžno znie zvláštne (nazývanie seba v tretej osobe), no vždy som človeka vnímala ako vysoko individuálnu osobnosť, ktorej podstata pozostáva z telesnej, duševnej i duchovnej úrovne. Spolu tieto časti síce vytvárajú celok, ale to zároveň nepopiera ich samostatný vývoj. Rovnaký prístup som teda zaujala aj voči sebe, čo ma priviedlo k myšlienke, že s najväčšou pravdepodobnosťou som práve ukončila svoju pomyselnú "druhú pubertu", kde som si už po štvrtýkrát v živote povedala: ,,Stala si sa ženou," v princípe tou istou, avšak v jednej zo spomínaných úrovni celkom inou. 


V tej najväčšej podstate som si ale uvedomila, že sa mám po prvýkrát v živote úprimne rada - preto svojmu telu želám to najväčšie zdravie, ktoré mu dokážem dať len v prípade, ak sa naň budem pozerať ako na (nie samozrejmý) fungujúci dar, čo ma dokáže odniesť na nádherná miesta, zabezpečuje mi pocit ženskosti, a spolu s láskou vytvárajú stavy neopísateľnej radosti. Mnohokrát som na blogu, ale aj instagrame spomínala, že od relatívne skorého detstva som mala problém so sebaakceptáciou, ktorú mi narušilo sexuálne obťažovanie mojím učiteľom, neskôr ťažká šikana na druhom stupni základnej školy a aj deštruktívny vzťah. Nemôžem sa čudovať, či sa hnevať na to, toľko rokov trvalo dostať sa do bodu, kedy voči sebe samej cítim úctu, s čím prichádza aj vôľa dávať na seba pozor. Je to pre mňa obrovský krok, ktorý však nenastal náhodou, ale dlhodobým úsilím získať naspäť to, čo mi bolo vzané a zmeniť to tak, aby výsledkom bola schopnosť stáť pevne na nohách a žiť.


Porozumela som aj tomu, že snaha byť ľahostajná voči ľuďom, ktorí si nezaslúžia moju pozornosť, by nemala prameniť z pocitu krivdy, ale z presvedčenia, že pri medziľudských vzťahoch neexistuje v princípe  nič čo musíme, iba to, čo chceme. Vďaka tejto myšlienke viem, že je naozaj úplne v poriadku nemať pri sebe toxických ľudí, pretože nezáleží na tom, v akom vzťahu figurujú vo vašom živote, ak pôsobia deštruktívne pre seba i okolie, nie je žiaden dôvod na to, aby hrali vo vašom živote akúkoľvek roľu. A zo strany druhej, ľudia, čo sú svetlom vo vašom živote, tu nie sú preto, aby len dávali, ale potrebujú aj prijímať, čo som v minulosti veľakrát nedokázala dať, lebo ma moje vlastné problémy celkom pohltili, až mi celkom nezvýšil čas a energia. Tá, ktorá mala vždy patriť výhradne im, nie snahám lepiť problémy tak, aby mali na mňa čo najmenší dosah. A hoci som niekedy (neuvážene) kvôli takýmto veciam, postavila kamarátstva na tenký ľad ( a niekoľko z nich sa preto aj skončilo), dnes už viem, že sa tie veci mali stať práve z tohto dôvodu - aby som porozumela i verila tomu, čo je/má byť pre mňa skutočne dôležité a čo nie. 


Na záver by som vás len chcela podporiť k tomu, aby ste sa nikdy a za žiadnych okolností nenechali ovplyvniť alebo strhnúť predstavou ilúzie, ktorú nám daruje dnešný svet, sociálne siete, okolie a veľmi často aj rodina, ale aby ste verili sebe, svojej intuícii či pocitom - tie vás nasmerujú presne na miesto, kde nájdete vnútorný pokoj. 


KDE VŠADE MA MÔŽETE SLEDOVAŤ?

3 komentáre

  1. V prvom rade krásne fotky a po druhé skvelý a úprimný článok. Myslím si, že keď si človek skutočne uvedomí veci o ktorých ty píšeš jeho život bude o niečo ľahší.
    xxAlexandra MS ALWAYS LATE

    OdpovedaťOdstrániť

Back to Top