Omylná adopcia

Ak si myslíte, že neexistuje človek, ktorému by sa permanentne v živote diali problémy, omyly, nedorozumenia a neuveriteľné komplikácie (za ktoré si ale nemôže sám), tak tu ma máte. Existujem.
Avšak je pravdou, že príbeh, ktorý vám dnes poviem je skôr úsmevný než negatívny.
Všetko to začalo začiatkom septembra, kedy sme sa spolu s Adamom rozhodli, že mu uvoľníme miesto v šatníku - a tak náš voľný čas vystriedalo únavné triedenie oblečenia a umývanie poličiek nesúcich tonu odevu.  Počas rozdeľovania a ukladania vecí  sme sa zarozprávali.
Keď padlo na tému, aké zviera si ešte do našej malej rodinky kúpime, okamžite z neho vyhŕkol verdikt, že mačku.
,,Mačku? Veď si mi vždy hovoril, ako ich neznášaš a ako  netoleruješ chlpy v byte."
,,Zmenil som názor", povedal a silno ma pobozkal. 

Priznávam sa, že som mu posledné dni hrkútala o tom, ako treba pomôcť mačkám v útulkoch, pretože tie nikto nechce a párkrát som mu ukazovala stránku s týranými zatúlancami, avšak netušila som, že až natoľko sa mu obmäkčilo srdce, že sám zaujal svoje stanovisko a pevne sa ho držal.
Mňa nemusel dvakrát presviedčať, a tak sme sa spolu pustili do starostlivého vyberania ušatého anjelika, ktorého určite nikto nebude chcieť, a ktorý by sa k nám osobnostne hodil. 
Obaja sme vedeli, že to musí byť kocúrik -veľmi submisívny a samotársky tvor, pretože mačacieho kamaráta, tak skoro nedostane. Dohodli sme sa, že nám nebude prekážať ani nejaká výzorová/zdravotná porucha typu: kocúrik nemá nohu, nevidí či nepočuje.
Netrvalo dlho a mali sme preštudovanú celú online  ponuku z rôznych mačacích depozitov.
Jeden kocúrik nás zaujal o čosi viac ako ostatní, a to pre jeho krásne zelené oči a už pokročilejší vek. Vedela som, že staršiu mačku si nevezme nikto, pretože človek prirodzene chce mačiatka a tak sme mali jasného favorita, ktorý dostane šancu na lepší dokonalý život. Obratom som kontaktovala milú pani Darinu zo Žiaru nad Hronom, ktorá ho mala na starosti a dohodli sme sa na termíne dovozu do Bratislavy. Keďže dátum príchodu nášho miláčika bol až o dva týždne, tak sme mali čas na prispôsobenie našej domácnosti (zaobstarať škrabadlo, hračky, krmivo, toaletu..) práve pre želaného kocúrika.
Keď nastal deň pred jeho príchodom, pani Darina mi oznámila, že kocúrik, ktorého som si vybrala mi jeho nálezkyne odmietajú dať.
,,Prosím vyberte si inú mačičku, pretože odvoz do Bratislavy mám pre vás vybavený, len kocúrika nie."
Neviem ako je to možné, ale cítila som to. Dokonca sa mi to aj snívalo a pár dní pred tým, sme mali spolu s Adamom zvláštnu predtuchu, že nám ho nebudú chcieť vydať. 
,,Nevadí", kývla som hlavou a hneď povedala meno ďalšieho vytúženca, ktorého sme si vybrali do zálohy, keby náhodou tento nemohol byť náš (dobre som urobila). Bol ním "pôvodne" Benjamín (už sa volá Hunter), ktorý by potreboval pokojnejší a stabilnejší domov.
No uznajte, sme preň úplný ideál. 
Po jeho príchode sa zmenila celá naša domácnosť. Rybička Pluto musel ísť na nové miesto -mimo dosah zvedavého čierneho nošteka a celý byt zalialo nadšenie z nového člena. 
Adam tieto situácie berie veľmi..ako to nazvať -skratovo, pretože všetko čo je nové v ňom vyvoláva akýsi strach a rešpekt z vývoja niečoho neočakávaného. Je veľmi starostlivý, (až prehnane, že mu musím hovoriť aby nesílil kontakt a nechal trochu priestoru kocúrikovi nech si zvykne) a zároveň ochranársky. Bude to skvelý otec našich detí, no jemné usmerňovanie pri zoznamovaní sa s Hunterom jednoducho potreboval.
Prvé noci Huntera u nás boli plné mačacieho plaču a strachu voči našim osobám. Snažila som sa však neustále dostať k jeho neveriacemu srdiečku až jedno poobedie na okamih podľahol. 
Ani nie pár hodín na to, mi volala opäť pani Darina z mačacieho depozitu s hrôzou v hlase, že sa mi veľmi ospravedlňuje, ale mačička ktorú máme nie je kocúrik Benjamín (Hunter) ale jeho navlas rovnaká sestra-dvojička Indy (voláme ju Ipsy).
 ,,Obratom ich vymeníme", hlesla a rozhovor pokračoval v predávaní noviniek a skúseností.
Ubehli opäť ďalšie dva týždne a prišiel k  nám konečne nás pravý vyžiadanec Hunter. 
Bol o niečo menej bojazlivejší ako jeho sestra.
 Hneď prvý večer sa dosýta napapal a schúlil v tom najvzdialenejšom kúte. Nechali sme mu priestor si zvyknúť a spoznať svoj nový domov. Medzi tým mi volala opäť pani Darina s veľkou prosbou, či by sme si obe mačky nemohli nechať na 4-6 týždňov, pretože má nové príjmy a u nás robí (inak nesmelá) malá Ipsy pokroky. Síce sme neplánovali, že budeme "adoptivnými rodičmi" a dočaskármi zároveň, no vôbec to neľutujeme. Ubehol už mesiac aj pár dní a doma máme dvoch neuveriteľne vynaliezavých nezbedníkov, ktorí sa dajú ľahko pomýliť s pumami.
Obaja sa už úplne posmelili a šantia sa krížom-krážom celým bytom. Občas keď ich nevieme nájsť, tak miesto, kde určite budú je smetný kôš alebo umývadlo, v ktorom niekedy od únavy zaspia.
No uznajte, nie sú rozkošní?
Týmto príspevkom by som sa chcela z hĺbky srdca poďakovať stránke SOS MAČKY a speciálne  skvelej pani Darine, ktorá okrem veľkých činov, aké robí pre zvieratká je neuveriteľne pozorná, pretože spolu s našimi čiernymi anjelikmi, nám poslala dve obrovské tašky plné krmiva, misiek, hračiek, konzervičiek..., ktoré spolu s tou celou réžiou okolo mačky (vyšetrenie, kastrácia/sterilizácia, očkovanie...) nemá hodnotu symbolického príspevku pre depozit v hodnote 23 eur. Je to neuveriteľný človek spolu s jej kolegyňami, ktoré si zaslúžia poklonu za ich prácu. 

Tento článok neberte ako len príbeh, ale možno aj ako tip či spôsob akým môžete pomôcť, či už po finančnej, darovacej alebo adoptačnej stránke. 


Máte aj vy nejaké adoptované zvieratko?

2 komentáre

  1. K nam sa raz zatulal jeden kocur. Macky sme nikdy nemali v plane chovat, ale tento Muro nam uplne zmenil optiku. Ked sa nam podarilo mu najst povodnych majitelov, ostalo "prazdne miesto". A tak sme si macicku z SOS macky od pani Dariny adoptovali. Dalsia macka sa k nam zatulala a ona jej pomohla. Podarilo sa ju umiestnit. Potom sa k nam zatulal dalsi zubozeny kocur a togo sme si uz "adoptovali" z ulice sami, nechali mu spravit veterinu, dali ho vykastrovat, vyliecili vsetky neduhy... Nasi dvaja su super partaci. Nechajte si obe, aj ked nebudete mat dost casu na nich, vystacia si :-) Drzim palce. Veronika

    OdpovedaťOdstrániť

Back to Top