Ľudská ovplyvniteľnosť

Od skorého rána mnou mätú nepoznané pocity. Srdce búši ako zmyslov zbavené, tvár mi zalieva studený pot a rozum sa snaží vysporiadať so snom, ktorý sa mi sníva - teda, až do momentu kedy ma strach zo spánkovej reality neprinúti sa zobudiť. Celé telo trhá nepokoj. Rukou som sa snažila nahmatať tú Adamovu, ktorá bezhybne ležala vedľa jeho tváre a kolísala sa len v rytme nádychov.

Nepríjemný pocit sa začal stupňovať a ja som sa stále nedokázala úplne odpútať od rozbehnutého príbehu, ktorý sa posledné minúty odohrával v mojej hlave.

Úprimne sa priznávam, že ma posledné týždne veľmi trápi ľudská ovplyvniteľnosť, malá zásadovosť a zaslepenie. 

Prestávam rozumieť novo vznikajúcim citom a väzbám k ľuďom, ktorí  nestoja ani za povšimnutie. Viem to, vie to a napriek tomu sa človek dokáže dostať na kolená pred osoby, ktoré v kútiku duše nikdy nemal rád. Pretože ich zmýšľanie bolo priveľmi jednoduché, okresané,
povaha obťažujúca -intriganská a únavná, problémy neadekvátne no opakovane "prehadzované" na človeka, ktorý musel ten stav prijať, pretože je to  súčasťou "povinného" obdobia, z ktorého nie je celkom úniku.

Napriek sebaovládaniu a  hraniu základných sociálnych rolí, je tu druhá strana človeka - tá skutočná, ktorá mi v spoločných okamihoch dokázala zahriať srdce, pretože vnútro a pocity boli v mojich očiach skutočne čisté. Ten obal som si nikdy nevšímala -prehliadala ho, pretože sama taká bývam s rovnakým rozdielom a to tým, že zásady, vízie a skutočné pocity zostávajú stále hlboko ukryté no sú vždy mnou poznané. 

Niekedy stačí len jedno pár sekundové pozretie si do očí a okamžite cítite súcit a pochopenie pre druhú osobu, napriek tomu, že telo a správanie je môjmu srdcu cudzie (ale to len kvôli tomu momentu, pretože cítim to skutočné čo je ukryté vo vnútri).

No, pred nejakým časom, som začala nerozumieť činom a postojom človeka, ktorého som si vždy veľmi vážila. Vždy som si myslela, že rozmýšľanie máme veľmi podobné, a že  hodnoty sa nám nikdy nezmenia, ale opak je pravdou. 

Nerozumiem ako, ale človek sa postupom času dokáže tak veľmi prispôsobiť prostrediu a okoliu, že aj keď bolo dlhodobo preň nezaujímavé či neobľúbené..stane sa tým istým.

Ja- ja som stále rovnaká a žiadna zmena/zúfalosť mi nedokáže vziať zrak a pocity, aby som prepadla niečomu, čo som nenávidela dlhé mesiace alebo roky. 

Viem, že človek je tvor prispôsobivý a vie prežiť aj v tých najneľudskejších podmienkach...ale vždy som si myslela, že pokiaľ konkrétny tvor pozná aj inú realitu, tú slobodu, ktorú v kútiku duše vždy cítil pri istej osobe...tak si ju dokáže hlboko v srdci uschovať a čerpať z nej silu, až pokým nepominie obdobie, ktoré si žiada odstup či pretvárku. 

Nestalo sa tak, strácame sa...pretože je veľa nevypovedaného, nepoznaného a nepochopeného.

Jediné na čo sa napokon zmôžem je tupé prizeranie sa tomu, ako môjmu srdcu blízky človek sa stáva obeťou tejto doby, okolia a možno slabých chvíľ, ktoré mu spôsobili stratu seba samého...

...a ja, mu už nedokážem pomôcť.