Jesenná túžba

Telo sa úplne poddalo jemne kolísavej ceste vlakom. Vo vozni nastala tma a ostré kvapky čerstvo spúšťajúceho sa dažďa po veľkom okne, rýchlo nasledovali smer - ktorý im prudký vietor diktoval. 

Počas pohodovej cesty vlakom do Prahy, mám čas opäť prepadnúť predstavám. Nie, že by som to robila účelovo, ale v momente, ako sa mi podarí  spomaliť rýchlosť myšlienok a tela, opakovane sa ocitám v "relaxačnom režime", pri ktorom sa nemusím hanbiť za to, že mi na um zídu postrehy a spomienky, ktoré sú priam zbytočné.
Tentokrát moja myseľ nezablúdila k menej dôležitej myšlienke, ale k dlhodobému dezidériu.

Totiž neviem, či práve  sychravé jesenné počasie, ktoré ma núti byť neustále privinutá v Adamovom vrúcnom objatí  svojim spôsobom nepodporuje moju roztúženosť  po veciach, ktoré mám v sebe rozumne utriedené. Možno je to vekom, možno tým, že že cítim úplnú fyzickú aj mentálnu pripravenosť, ale neuveriteľným spôsobom som  začala túžiť po dieťati.

Viem, že je to prirodzené  a som rada, že nepatrím k tým ženám, ktoré v mojom veku nemajú materinské pudy, dlhodobé vzťahy alebo sex - pretože sú tým pripravené o odhodlanie, šťastie a víziu do budúcnosti, ktorá im pomáha napredovať už teraz, v súčastnosti.

Teda, aspoň ja sa vďaka tomuto môjmu snu  neustále snažím vyvíjať  a dospievať. 

Už od strednej školy som sa motivovala k učeniu na maturitu s tým, že ak by som čokoľvek bola nútená počas vzdelania opakovať, bolo by to len zdržanie cesty za mojím vysnívaným potomkom. 

Teraz to vôbec nie je iné, pretože sa s tým dokonca mám komu zdôveriť -mojej polovičke, ktorá tu túžbu cíti možno ešte o čosi viac ako ja. 

Som zaň veľmi vďačná, pretože nie každý má to šťastie, že jeden malý sen sa môže pretvoriť do skutočnosti, ktorá je poháňaná láskou z dvoch smerov.