Sľub ako prostriedok pokoja

Ešte do minulého mesiaca som si myslela, že od "myšlienkových" článkov na istú dobu upustím, pretože prežívam najkrajšie a najzamilovanejšie obdobie svojho života a písať o tragických pocitoch, pochmúrnych predstavách a životných príbehoch  ako sa odo mňa očakáva - už viac nedokážem.
Napriek tomu, že kategória "Small-talk" je tak  veľmi obľúbená, naučila som sa, že písať na silu a s donútením nemá u mňa  význam.
Okamžite by ste cítili, že v každom jednom slove sa nachádza kúsok citu aký zvyknem vkladať pri emočnejších témach.

Avšak dnes je opäť zlomový deň, kedy mám chuť  odhaliť opäť kúsok môjho temnejšieho ja, ktoré býva  ako inak- nikdy nepochopené.


Moje posledné týždne sa nesú v duchu pravidelných upozorňovaní a výčitiek od ľudí na to, že neplním sľuby.
Paradoxne vec čo má pôsobiť ako výčitka s prosbou o nápravu je u mňa už dlhodobo "zabehnutá" záležitosť, ktorú si pravdupovediac už ani neuvedomujem
- prehliadam to (nie však úmyselne).
Avšak práve teraz je obdobie, kedy som na okamih nechala prúdiť myšlienky a rozhodla som sa pochopiť moje automatické konanie v tejto oblasti.
Ako prvé a to najdôležitejšie je si uvedomiť, akú hodnotu má pre človeka sľub.
Bola som prekvapená z pripustenia si, že u mňa nulovú s tým, že sama plnenie nevyžadujem...teda...nebývam smutná ak niečo sľúbené napokon nevyjde či sa presunie.
Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí sľubom dávajú úplne iný dôraz.
Považujú to za (krvou) podpísanú vec z ktorej niet cesty späť, za niečo o čo sa dá oprieť a čo netreba pripomínať.
Popravde, veľmi sa im nečudujem, že  ich dokáže táto vlastnosť nahnevať, avšak je dôležité si uvedomiť, že žijeme vo veľmi rýchlej, dynamickej a zvratnej  dobe, kde sa skutočne  dejú aj nečakané okolnosti či túžby,  ktoré sú primárnejšie než niečo, "medzi rečou" sľúbené- a u mňa to platí osem násobne.
Ale veci a okolnosti nikdy nepramenia len z jednej strany. Vždy má na tom (aspoň štipku) podiel aj druhá strana- tá vyčítajúca.
Najčastejší vznik nedodržania sľubu začína v momente, kedy sa snažím "zbaviť" neutíchajúcemu vyžadovaniu niečoho o čo reálne nestojím.
 Na ten moment človeka uspokojíte, a tým sa vyhnete očakávanej situácií, večným výhovorkám alebo nepochopeným dôvodov negatívnej odpovede.
Pri takomto momente, mi rozum okamžite vyhodnotí, že je to najlepšia varianta ako ďalej niečo neriešiť a vtedy prázdno sľúbim.

Nie je to správne avšak uvedomujem si, že kým ľudia nezačnú skutočne načúvať a chápať odlišnosť priorít konkrétnej osoby, napokon nikdy nedosiahnu to o čo od začiatku stoja.

A ako to máte vy? Aj vy niekedy niečo sľúbite  za účelom pokoja a kľudu?

Poznámka: Viem, že na tému sľuby (z iného uhľa pohľadu)  písala článok aj Veronika, tak sa nezabudnite naň mrknúť.  :)

2 komentáre

  1. Osobne si myslím, že ked o niekoho nestojíš tak mu radšej ani nič nesľubovať. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, ze to spravny pristup... ale nie kazdy to dokaze O:)

      Odstrániť

Back to Top