Odraz v zrkadle

Je sobota,  štyri hodiny ráno.
 Roztrasená ležím v posteli a nešikovnými pohybmi rúk sa snažím nahmatať Adama.
Neúspešne.
Moment úplného uvedomenia si jeho neprítomnosti  nastal vo chvíli, kedy som nepocítila  horúce dlane, ktorými ma vždy obopne.
Následne si ma jemne  pritiahne k sebe, aby mohol môj krk obdarovávať bozkami,
tíško popraje sladké sny "o našej láske"  a ponorí môj rozum aj telo do ríše snov.
Vždy to funguje a vďaka týmto momentom som sa naučila mať rada budenie počas noci... vďaka bozkom, dotykom a počúvaniu rytmu ticho bijúcich sŕdc, ktoré sa tak veľmi milujú.

Najkrajšie zobudenia bývajú počas skorého rána, pretože  tlmené lúče slnka k nám mocne bijú do spálne a tým  odhalia ľavé obrysy jeho tváre- dokonalej, anjelskej.
Nemá rád keď ho pozorujem, vždy je v rozpakoch a preto si tieto chvíle, (kedy mi nevenuje pozornosť), neskutočne užívam.
Avšak toto  ráno je iné ako tie na ktoré si pamätám  chcem pamätať.
Som sama a miesto na ktorom spáva je chladné.
 Nemám na výber...., deň musí začať aj bez neho...
Pomaly vstávam z postele a periferne vnímam, že spolu so mnou vykročil do nového dňa aj odraz v zrkadle.
Mihotajúca sa neforemná postava natoľko upútala moju pozornosť, že som neodhadla rozloženie nábytku v spálni a prudko som padla na zem.
Druhý pokus pozviechania sa  bol o čosi úspešnejší, preto som zamierila priamo k odrazu.
Predomnou stojí dievča, ktoré sa mi zdanlivo na niekoho podobá...poznám ju, zároveň sme sa nevideli mesiace  a nie som si istá, či ma vníma.
Dlhšie mikádo jej padá na plecia,  pleť sa zdá byť  jemná - ako by jej preplakaná noc obmyla všetky nedokonalosti,  myseľ prázdna a telo bezvládne... nehýbe sa.
Toto som ja?
 Tupo stojím pred zrkadlom a premeriavam si  tvár dievčaťa, ktoré na mňa hľadí s veľkým žiaľom.
Chcem jej pomôcť, avšak zrkadlové väzenie ju spútava a odmieta vyslobodiť.
 Nespoznávam sa.
Chcem si nahliadnuť do duše,  avšak nedarí sa mi dešifrovať ani jednu emóciu či pocit, ktoré mi kedysi prišli známe.
Cítim len... neznesiteľné a tiché prázdno...ktoré v pravidelných intervaloch  ruší vnútorný výkrik, opakujúci jeho meno.

Aj vy ste niekedy mali obdobie, že ste bez milovanej osoby nedokázali prežiť ani deň s radosťou?
Chýba vám niekto?


2 komentáre

Back to Top