Nenávidím ľudí!

Nenávidím ľudí.
 Spomínala som vám to  v niektorom z  článkov? Pokiaľ áno, tak vás táto informácia istotne nezaskočí a pokiaľ nie, tak to berte ako priznanie či fakt, s ktorým som sa nikdy netajila.
 A načo aj. Všetci to vedia.
 Každý kto príde do priameho kontaktu so mnou okamžite vycíti, že jeho prítomnosť ma viac než obťažuje či unavuje, preto som sa naučila robiť kompromis a začala sa vedome (a už na prvý pohľad zrejme) vyhýbať tomu, koho osobnosť mi príde obyčajná, slabá či otravná.

Je to tak  lepšie, pretože  ľuďom nedávam ani šancu ma spoznať...teda  mať z môjho hraného ja nejaké dojmy, či  si pomyslieť, že by som mohla byt skvelá kamarátka.
Problém ale nastáva pri situáciách, kedy som nútená byť v nejakej spoločnosti a správať sa podľa požadovaných noriem. Snažím sa... a nie je rok, kedy by som nebola šokovaná z toho ako veľmi ľudí priťahuje moje verejné ja. Možno si pomyslíte, že je to skvelé, lebo som vždy obklopená ľuďmi, ktorí tužia byť mojimi kamarátmi, alebo minimálne tužia mať moju priazeň na ich strane, pretože vedia, že si k sebe nikoho nepripúšťam. 
 Silná túžba, ktorá ich núti dostať sa mi pod kožu (či nahliadnuť  do duše) ich podvedomie vyhodnotí ako malé víťazstvo, ktoré ich naplní. A tu je ten zlomový moment, kedy túžba sa so mnou stretávať (a sa mi zdôverovať), prerastá do absurdnej dane, ktorú musím príjmať ako trest za to, že nepoviem hneď na rovinu, že ma ten človek vôbec nezaujíma.

Po dlhšom takomto stave, keď sa snažím ľuďom z  časti vyhovieť, komunikovať či darovať im pár minút z môjho života.. som tak na pokraji síl, že strácam akúkoľvek chuť existovať.
Moja introvertná osobnosť ma plne pohltí a vynúti si dni či týždne byť úplne sama...zatvorená medzi 4 stenami, pri hudbe či rozprávkach, aby som nabrala silu na ďalšie niekoľkomesačné obdobie každodenného premáhania sa.
Od nového roka sa učím nerozdávať sa ľudom, ktorých prítomnosť mi príde otravná či nútená, ale chcem myslieť predovšetkým na to, že ma napĺňa samota či čas strávený s  rodinou a priateľom.

Možno ma pochopíte a možno nie...avšak rada by som vedela, či aj vy mávate chvíle, kedy vás samota napĺňa.

1 komentár

  1. Práve naopak. Myslím si, že je to veľmi zaujímavá osobnosť, s ktorou by som sa stretnúť chcel. To, že takýmto spôsobom reaguje je výsledkom zlých skúseností, ktoré sa v nej nahromadili. A keďže to chápem, lebo som si podobným obdobím prešiel, ukázal by som jej, že je dobré veriť ľuďom, súcitiť s nimi a nikdy nimi nepohŕdať, pretože všetko sa v budúcnosti vracia ako boomerang. A je škoda si svojou pýchou ničiť budúcnosť.

    OdpovedaťOdstrániť

Back to Top