Šikana

Nie je to až  tak dávno, čo som sama ochutnala trpkú príchuť chodenia do školy.  Dôvodom však  neboli domáce úlohy, náhodné vyvolanie k tabuli či nezjediteľné jedlo, ktoré nám školské jedálne ponúkali. Všetko sa začalo spolužiakmi.
Pokiaľ ste čítali môj starší článok PRIZNANIA, určite chápete, že na základe istých udalostí bolo správne zmeniť základnú školu. Teraz, s odstupom času viem, že som mala odísť aj z tej, ktorú som napokon dochodila.



Byť prijatý do kolektívu ako nový žiak, nie je až také náročné. Zvedavé pohľady spolužiakov a dookola položené tie isté otázky na ktoré som už mala dopredu pripravené odpovede, mi pomáhali sa socializovať a budovať nové vzťahy. Boli sme trieda ako každá iná - hlučná a strelená. Všetko  bolo v poriadku, až do tej doby, kedy  som  v poobedných hodinách uvidela spolužiakov, ako  v malej skupinke bijú ďalšieho ( už na pohľad slabého) spolužiaka. V situácií ako je táto je najvhodnejšie ticho ujsť z miesta a povedať to učiteľke. Ja som ale vybehla za nimi a snažila sa spolužiakovi pomôcť.
Paradoxne to u nás fungovalo tak, že kto pomáha "lúzrom" sám ním je - a áno,  po tomto dni som aj ja bola zaradená to tej skvelej kategórie, ktorej sa všetci normálni ľudia vyhýbali.
 Po tých rokoch sa už skutočne nepamätám, koľkokrát som prišla o desiatu, koľkokrát ma pichali špendlíkom alebo popálili iskričkou zo zapaľovača... a samozrejme facky, kopance, nadávky a  vyhrážky boli na denno-dennej báze.
Viem, že veci, ktoré ma najviac mrzeli boli, vysmievanie za výzor. Pravidelne som počúvala pripomienky, že moje prsia sú malé, vlasy kučeravé, pleť tmavá, pery veľké ...a podobné somariny, s ktorými sa jednak nedalo nikdy nič urobiť, a s ktorými by mal byť človek stotožnený/akceptovaný.
Pokiaľ prežívate niečo podobné, jediné čo môžete urobiť je ignorovať to a neskôr povedať rodičom (pokiaľ sú normálni).
A kedy nastalo moje priznanie sa rodičom?
Ten deň si pamätám úplne presne. Minulý víkend sme boli s rodičmi v Rakúsku a v obchode s topánkami sa mi zapáčili biele balerínky. Mamina vedela, že by som už potrebovala nové prezúvky, preto mi ich s ochotou kúpila.
Ďalší deň nastalo peklo, okrem toho, že sa  všetci smiali, mi počas telesnej do nich dali rozdrvené čokoládové keksíky. Topánky som očistila a vrátila naspäť do šatne.
Ráno, po príchode do školy som zistila, že v šatni nie sú. Prehľadala som všetky ostatné šatne, chodby a pýtala sa aj školníka, či sa nejaké prezúvky nenašli. Samozrejme nebolo po nich ani stopy a mne nič iné nezostávalo len byť v ponožkách. Ešte ten týždeň mi kamarátka  povedala, že počula spolužiačku ako sa chválila ďalšej, že ich skryla (O rok neskôr som zistila, že ich vyhodila) . - Vtedy som to už nezvládla a povedala rodičom.


Veľakrát som premýšľala, či si ľudia, ktorí si svoje komplexy odbavovali na nevinných aj dnes, po rokoch spomenú, ako sa asi cítil ten druhý. Možno predpokladať, že im to ani nenapadne, no ja som úplne nezabudla a živím  to v sebe už roky. To, akým som človekom dnes (nespoločenský, nekomunikatívny, hanblivý, nedôverčivý, neprispôsobivý..) je vyobrazenie toho, čo  za obdobie som prežila.
Vy, ktorým vám dáva okolie neprávom pociťovať vašu menejcennosť, nesmiete tomu uveriť! Dôvody na šikanovanie  sú rôzne. Môže to byť tým, že je niekto vysoký/nízky, bohatý/chudobný, z úplnej rodiny/ rozvedenej, chudý/ tučný, múdry a šikovný/ problematický....dôvodov je toľko, že vlastne nie sú žiadne, pretože ak niekto chce niekomu ublížiť - vždy si niečo nájde.  Z vlastných skúseností ale  viem, že je v tom iba ŽIARLIVOSŤ.  Ste napádaní  za niečo, čo dotyčná osoba sama nemá a nikdy mat nebude.
Týmto článkom som sa nechcela len vyrozprávať, ale naviesť vás k tomu, aby ste sa mali radi a aby ste prijali seba takých akí ste. A teda nie len seba, ale aj okolie!  Nikto si nezaslúži byť zhadzovaný a vyčleňovaný len preto, že nie je ako zvyšok "normálnych" ľudí. Byť iný/ výnimočný začnú ľudia oceňovať až neskôr, keď dospejú a keď zistia, že človek ktorý sa líši má ďaleko väčšiu hodnotu ako človek, ktorý sa riadi podľa akéhosi nepísaného kódexu.


Poznámka: Pôvodne som chcela tento článok napísať až začiatkom školské roka, pretože určite sú medzi vami  takí, ktorí šikanovanie momentálne prežívajú, alebo ho donedávna prežívali. No usúdila som, že s týmto problémom  netreba čakať na vhodný dátum.


Aké máte so šikanovaním skúsenosti vy?



10 komentárov

  1. Je mi z toho smutno a objala by som ťa, tak posielam aspoň virtuálne objatie...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To som tým článkom dosiahnuť nechcela ;) ale si milá ♥

      Odstrániť
  2. Sama som mala veľmi podobnú skúsenosť a to dokonca aj keď sme už boli "väčší" a nie úplne malé deti. Ja som človek, ktorý je veľmi sám sebou a nemám potrebu sa za to nikomu ospravedlňovať alebo sa nejako skrývať a bohužiaľ si to vždy nejako vypýtalo daň práve šikanou. Ale na druhú stranu mám zase pocit, že ma to zocelilo a stále si robím čo chcem. Nedávno som sa stretla s jednou svojou bývalou spolužiačkou/dievčinou, ktorá mi ozaj robila zo života peklo a tá sa mi priznala ako veľmi ju to všetko mrzí, začala študovať psychológiu a pochopila, že sa tak chovala pretože nevedela kto je a ja som to vedela odjakživa. Takže sa pripájam k posolstvu! Majte sa radi a prajte veľa šťastia ľuďom, ktorí sú takí smutný, že si to musia vybíjať na druhých.

    Ivana xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. S tym maximalne suhlasim, samozrejme aj takato skusenost moze byt prinosom (zocelenie). A Ďakujem za odber ;) ♥

      Odstrániť
  3. Víc lidí s názorem jako ty. Drž se

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja... mám so šikanou len takú skúsenosť, že som zmenila mestskú školu za dedinskú a nikto sa somnou "nehral" ... ale to je jedno..
    Ja len že, SI KRÁSNA a jedinačná! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Páči sa mi tá časť o malých prsiach a veľkých perách nerozumiem celkom , človek nemôže za to aký sa narodil. Je to naozaj dojemny článok a veľmi rád by som sa vyjadril k jednej z posledných častí vášho článku. Sám som bol jeden z tých čo sikanovali ,pravda je taká že som sa snažil zapadnúť a tým ze som niekomu ublizoval ako to robili ine "cool" deti, citil som sa byť súčasťou niečoho. Aby som ale odpovedal na vašu otázku, áno myslím na to ako som im ublizoval zosmiesnoval ich atd. Velmi ma to ťaží a trapi, boli doby keď som sa za to úprimne nenávidel ale s odstupom času sú niektory z mojich "obetí" moji velmi dobrý kamaráti na ktorých nedám dopustit aby som to už skrátil vsetko sa mi to vrátilo možno aj s úrokmi takže Karma existuje a všetko sa deje z nejakého dôvodu. Fanúšik Štefan

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Velmi ma vas komentar potesil hlavne preto, ze ste popisali (ozrejmili) aj druhu stranu veci. Ďakujem :)

      Odstrániť

Back to Top